Sú odpadové dane skutočným prínosom pre životné prostredie?

Európska komisia a vlády jednotlivých štátov únie vnímajú tieto dane za skládkovanie a spaľovanie odpadov dlhodobo ako vhodný ekonomický nástroj na minimalizáciu odpadov. Mechanizmy a vedľajšie účinky týchto daní sú však sporné. Každá krajina má k nim iný prístup.

Zdanenie je veľmi populárny krok medzi vládami celého sveta ako primárny ekonomický nástroj na reguláciu trhov. Ak je nejaký tovar, či služba podľa názoru vlády „príliš lacná“, zdaní ho, čím zvýši jeho cenu. Chce tým vyvolať zníženie dopytu a/alebo hľadanie alternatív. Odmeňuje „dobré“ chovanie a trestá „zlé“, o čom svedčia aj neustále výčitky Komisie voči novým členským štátom EÚ.

Problém je v tom, že žiadna krajina v EÚ nie je ostrovom a dane sa v neizolovanom prostredí míňajú účinkom. Navyše majú nežiadúce vedľajšie účinky.

Aké sú skúsenosti vo zvyšku Európy a čo sa možno poučiť od Nemecka, Belgicka, Dánska, Nórska a Švédska či Holandska? Sú tieto populárne nástroje teoretických „enviro-ekonómov“ skutočne tak ekonomický účinné a „environmentally-friendly“? Odpoveďou je niekoľko poznatkov o počiatočnom hlučnom zavedení tzv. spaľovacej dane – incineration tax a jej postupnom tichom vyšumení. Ostala len pachuť zbabraného experimentu a vyprázdnené peňaženky európskych daňových poplatníkov.

Veľký omyl spaľovacej dane

Nórsko a Švédsko zrušilo svoju „spaľovaciu daň“ k 1.10.2010. Nórska spaľovacia daň bola zavedená v roku 1999 a švédska v roku 2006. Zrušenie tejto kontroverznej dane je nepriamym dôsledkom hospodárskej krízy. Švédske spaľovne odpadov, ktoré sú zároveň významnými dodávateľmi pre celoštátny systém diaľkového vykurovania, veľmi rýchlo zaregistrovali pokles odpadu o desať percent, keď hospodárska kríza zasiahla túto krajinu.

Preto obrátili svoje pohľady do Nórska, kde v poslednej dobe zákazom skládkovania časti odpadov došlo k bohatej ponuke odpadu na trhu. Okolo 20 000 kamiónov ročne začalo prevážať odpad z Nórska do Švédska, čo predstavuje približne 600-tisíc ton odpadu. Aby však predišla hromadnému exodu svojho odpadu, nórska vláda nemala inú možnosť, ako zrušiť svoju spaľovanie daň. Švédska vláda vzápätí reagovala rovnakým krokom.

"Spaľovacia daň v jednej krajine môže byť úspešná len vtedy, ak je táto krajina je úplne izolovaným ostrovom," tvrdí Hakon Jentoft, bývalý riaditeľ Afvall Norge. Účelom nórskej spaľovacej dane bolo podľa ministerstva životného prostredia podporiť ďalšie formy zhodnotenia odpadov, napríklad biologické spracovanie a recykláciu.

"Nevieme však, či sa tieto účinky prejavili a daňové nástroje splnili účel alebo nie," uviedol ďalej H. Jentoft. Podľa neho má totiž vláda rozsiahly arzenál ďalších nástrojov, ako je napr. separácia priamo v domácnostiach, či tzv. rozšírená zodpovednosť výrobcov. Pri využití všetkých týchto nástrojov spoločne môžeme očakávať rovnaký výsledok. Nemôžeme teda jednoducho povedať, že spaľovacia daň bola úspešná.

Podobne aj vo Švédsku došlo veľmi rýchlo k ekonomickému vytriezveniu. Švédska odpadová politika je úzko spojená s energetickou politikou, keďže WtE zariadenia na energetické zhodnocovanie odpadov (z angl. WtE – Waste to Energy) sú zároveň významným zdrojom tepla a energie pre švédske domácnosti a priemysel. Daň bola pôvodne zavedená pod tlakom Strany zelených, ktorí boli vtedy súčasťou koaličnej vlády so sociálnymi demokratmi.

Weine Wiqvist, riaditeľ Afvall Sverige, je dnes rád, že sa švédska spaľovacia daň bola už zrušená. "Vždy som bol presvedčený, že zavedenie tejto dane bola veľká chyba. Narušila klasický trh, pretože daň bola uložená len pre komunálny odpad. Nebol tým dosiahnutý zamýšľaný výsledok, teda zvýšenie recyklácie“,uviedol Wiqvist.

Belgicko je „mini verzia“ Európy. Odpadová politika je roztrieštená na flámsky, valónsky a bruselský región a každá regionálna vláda si ju rieši podľa vlastných zákonov. Flámsko uvalilo daň na skládkovanie a spaľovanie už dávno, zatiaľ čo Valónsko ju zaviedlo až od roku 2007 a Brusel ju nezaviedol podnes. Ako nedávno uviedol Baudouin Ska z priemyselnej asociácie Febe-Fege, podľa jeho názoru aj spaľovacia daň bude čoskoro minulosťou v Belgicku.

„V podstate tieto dane nemajú stimulačný účinok. Postupom času sa dane stali stabilným zdrojom príjmov pre vládu a sú zahrnuté ako príjmová položka v rozpočte. Ale bohužiaľ, niektorí úradníci na vládnych miestach si neuvedomujú, že logickým dôsledkom zvyšovania dani je v skutočnosti znižovanie príjmov. Teoreticky aj prakticky – 100 % efektívnosť zavedenia represívnej dane by totiž nutne znamenala nulový daňový príjem!“

Situácia v Belgicku je komplikovanejšia ešte aj o regionálne zvláštnosti, keďže legislatívne odlišnosti v regiónoch viedli k častým zmätkom a podvodom. Najmä preto, že každý región si upravuje len svoju vlastnú oblasť. Navyše Flámsko urobilo významné škrty vo všetkých možných sadzbách a oslobodeniach od daní. Čím ale zložitejšie sú pravidlá a rozličné tarify v susedných regiónoch, tým ťažšie je pre vládu overiť správnosť údajov. Zásadou totiž je, že dane musia mať neutrálny vplyv na cezhraničnú dopravu medzi regiónmi.

Pri preprave odpadov cez hranice tak dopravcovia musia preukázať, aké dane zaplatili v každom regióne. Ale pretože v každom regióne fungujú odlišné právnické osoby, tak princíp kontroly nefunguje v praxi, keďže nejestvuje jednotný prístup do databázy. V priebehu rokov sa tieto dane stali viac-menej nekontrolovateľné, čo zvýšilo výskyt podvodov.

Dánsko sa považuje za príkladný model zvládnutia odpadovej politiky. V Dánsku je uložená daň za skládkovanie a tiež na všetok spáliteľný odpad. Skládková daň je považovaná za veľmi efektívnu, keďže len asi 6-7 % odpadu je skládkované, čo považuje vláda za úspešne zvládnutie svojej environmentálnej politiky. Dánsky model je tak považovaný za výkladnú skriňu EÚ. V tejto krajine sa spaľuje s energetickým využitím najviac odpadov na obyvateľa – až 600 kg/rok. Až 40 % energie z obnoviteľných zdrojov v Dánsku pochádza práve zo zariadení WtE.

Ako uvádza Jacob Simonsen, riaditeľ RenoSam: „Tento úspech je založený na priamom riadení odpadových tokov. Dánske samosprávy totiž riadia a regulujú celý odpadový sektor, vrátane priemyselných odpadov. To im umožňuje riadiť a koordinovať rozvoj spracovateľských kapacít na veľmi vysokej úrovni. Preto tento „dánsky model“ považujeme za najefektívnejší systém odpadového hospodárstva v Európe.“

Spaľovacia daň je však vysoko kontroverzná aj v Dánsku. Aj Simonsen uznáva, že táto daň už nemá žiadny merateľný účinok, keďže miera recyklácie je v Dánsku pomerne vysoká. Práve preto by rád videl ukončenie tejto dane, nakoľko vývoz odpadu na spálenie do Nemecka či Švédska je pomerne veľký. Nemyslí si však, že by po skončení platnosti tejto dane nejako utrpel recyklačný priemysel.

Ako ďalej uvádza: „Zdanenie je veľmi mocný nástroj. Musíte však byť veľmi opatrní a používať ho múdro. Nesmiete sa pozerať len na lokálne účinky, ale musíte vziať do úvahy vplyv na európskej úrovni, nesmiete sa stať daňovým ostrovom. Spaľovacia daň napríklad môže byť účinná len pri stimulácii recyklácie v uzavretom trhu. Ale Európa je dnes už otvorený trh a na otvorenom trhu musíte dbať na koordináciu politík so susednými krajinami, inak sa určite niečo pokazí.“

Nemecko nemá žiadnu skládkou daň, ale od roku 2005 je zakázané skládkovať určité odpady (napr. neupravený komunálny odpad). Daň zo spaľovania momentálne nie je na obzore. Navyše, verejné WtE zariadenia sú oslobodené od DPH. Ako uvádza Carsten Spohn, riaditeľ ITAD (Nemecká asociácia prevádzkovateľov WtE): „Nemyslím si, že daň zo spaľovania je vhodný nástroj odpadovej politiky. Jediným dôvodom pre redukciu spaľovania odpadov vo WtE by mohlo byť, ak by sa potvrdilo negatívne ovplyvňovanie recyklačných sadzieb. Naopak, som presvedčený, že legislatívne nástroje sú vhodnejšie ako daňové.“

Daň za primárne suroviny?

Využitie dane ako ekonomického mechanizmu na riadenia odpadového hospodárstva nie je príliš populárne v celom európskom sektore odpadového hospodárstva. To platí aj pre tzv. panenskú daň na primárne suroviny (primary raw materials). Napríklad Hakon Jentoft (Nórsko) nevidí žiadny význam v zavedení takejto dane: „Takúto daň by bolo možné len veľmi ťažko uplatniť v Nórsku, keďže sme významným producentom primárnych surovín (napr. drevo). Nórsko pritom už dnes odvádza vysoké dane z ropy a ropných produktov na podporu recyklácie plastov, ďalšie zdanenie by bolo neprijateľné“.

Podobne aj Weine Wiqvist (Švedsko) považuje zavedenie takejto dane na primárne suroviny za úsmevné: „Táto diskusia sa vždy objaví, keď sa niekomu zdá, že množstvo odpadov narastá. Preto sa niektorí „odborníci“ domnievajú, že jadro problému je v jednoduchej vete: Produkujeme príliš veľa odpadu, lebo ceny surovín sú príliš nízke. Ale ako to chcete zabezpečiť, aby to fungovalo v globálnej celosvetovej ekonomike? To jednoducho nie je možné urobiť. Je to ako známa daň z kapitálových transakcií: teoreticky veľmi jednoduchá a efektívna, ale v praxi neuskutočniteľná a nespravodlivá. Myslím si osobne, že diskusia o dani z primárnych surovín je príliš teoretická. "

Ekonomické experimenty komisie

Známa a často citovaná štúdia A Comparative Study on Economic Instruments Promoting Waste Prevention (Eunomia Brussels, XI.2011) hneď v úvode prezentuje definíciu ekonomických nástrojov, ktoré „trhovými mechanizmami povzbudzujú ekonomické činitele, aby fungovali účelnejšie z environmentálneho hľadiska pri vytvorení podmienok, ktoré učinia takého správanie ekonomicky prospešnejšie“. Medzi základne nástroje podľa tejto štúdie sú považované:

• dane a poplatky,

• obchodovateľné povolenky,

• zálohové systémy,

• dotácie

• „zelené obchodovanie“.

Ako je však vidieť z kritiky spaľovacej dane v úvodnej časti tohto príspevku, v praxi sa tieto teoretické úspechy ekonomických nástrojov vôbec nepotvrdili. Absolútna väčšina odborníkov je proti spaľovacej dani, ktorá nemá vplyv na recyklačné percentá a je environmentálne účinky sú sporné.

Podobné fiasko s obchodovateľnými (emisnými) povolenkami zažila Európska komisia nedávno, čo ju viedlo k tzv. „backloading plan“, teda stiahnutiu ďalšej časti kvót. Debakel Komisie so znižovaním skleníkových plynov možno sledovať takpovediac online. A opäť majú tieto ekonomické opatrenia Komisie skôr negatívne, resp. nemerateľné účinky na životné prostredie.

O škodlivosti dotácií v ekológií sa už zmieňujú aj inak rezervovaní odborníci, ktorí ich často prirovnávajú k rakovine voľného trhu. A nakoniec už aj zelené obchodovanie, ktorého výsledkom je napr. používanie biopaliv z poľnohospodárskych plodín, dostáva riadne „na frak“. Aj europoslancom už došlo, že ich presadzovanie vedie k vyšším emisiám skleníkových plynov, než tradičné fosílne palivá a môžu viesť k zvyšovaniu cien potravín.

Kedy konečne prestanú vlády homeopatický liečiť rôznymi aktivistickými experimentmi odpadové hospodárstvo a prenechajú trh odborníkom a obchodníkom?  

Z podkladov Incineration Tax unpopular with European Waste Industry ( DWMA, IX. 2010) spracoval Marek Hrabčák.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.