Judikatúra z oblasti správneho práva a práva životného prostredia

Najvyšší súd k pojmu odpad a k stavu konca odpadu

Najvyšší súd SR (ďalej iba NS SR) v rozhodnutí[1] z 31.1.2013 zrušil rozhodnutie Slovenskej inšpekcie životného prostredia (ďalej iba SIŽP), ktorým bola uložená sankcia za nevedenie evidencie o prevzatých odpadoch na Evidenčných listoch odpadu podľa § 21 ods. 1 písm. f) a g) zákona o odpadoch[2], a vrátil vec na ďalšie konanie, pričom aplikoval viaceré dôležité právne zásady.

V konaní spoločnosť, ktorej bola uložená sankcia, tvrdila, že povinnosť vedenia evidencie o prevzatých odpadoch sa na ňu nevzťahuje, pretože nie je držiteľom odpadu. Taktiež tvrdila, že z pohľadu odpadového hospodárstva neprevádzkuje zariadenie na zhodnocovanie odpadov a komponenty, ktoré spracúva, sú dovážané ako surovina, nie ako odpad.

Prvostupňový súd sa s touto námietkou nestotožnil, naopak pri výklade pojmu odpadu v zmysle § 2 ods. 1 zákona o odpadoch vyslovil, že pri posudzovaní otázky, či vec je, alebo nie je odpadom, je prioritné posudzovať, či vec spadá pod definíciu odpadu u toho, komu vec – odpad vzniká.

Adresátom vyššie uvedenej evidenčnej povinnosti je vždy prevádzkovateľ zariadenia na zhodnocovanie odpadov alebo zneškodňovanie odpadov. Najvyšší súd, vychádzajúc zo zásady materiálnej pravdy, podľa ktorej je správny orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie, už vo svojom skoršom rozhodnutí týkajúceho sa identickej spoločnosti zaviazal SIŽP k skutočnému zisteniu stavu vo veci, čo považoval za nevyhnutné na vyslovenie určenia typu zariadenia a následne aj vyvodenia zodpovednosti za ev. delikt.

S odkazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ k výkladu pojmu odpadu NS SR zdôraznil, že to, či nejaký materiál je alebo nie je odpadom, závisí od konkrétnych okolností a preto toto rozhodnutie musí vydávať zodpovedný orgán na každý prípad jednotlivo.

Podľa § 2b ods. 1 zákona o odpadoch niektorý špecifický odpad prestáva byť odpadom, ak prejde niektorou činnosťou zhodnocovania vrátane recyklácie a spĺňa osobitné kritériá, ak boli ustanovené. Vzhľadom k tomu, že u nás tieto kritériá ustanovené neboli[3], odkazuje NS SR na smernicu č. 2008/98/ES o odpade[4], ktorá rámcovo stanovuje podmienky pre vypracovanie týchto kritérií. Či tým NS SR mal záujem uplatniť kritériá priamo zo smernice, bez transpozície do zákona o odpadoch, sa vzhľadom na nejednoznačné znenie rozhodnutia možno len domnievať.

K uloženej sankcii NS SR uvádza, že hoci ustanovenie o „konci stavu odpadu“ bolo prijaté do zákona až neskôr ako SIŽP zistila správny delikt, pri správnom trestaní je potrebné vychádzať zo zásady aplikácie neskoršieho zákona, ak je pre páchateľa priaznivejší. Táto zásada sa vzťahuje na správne delikty, aj keď to zákon výslovne neustanovuje.

NS SR v rozhodnutí taktiež zdôrazňuje, že použitiu správnej úvahy o uložení opatrenia alebo sankcie zodpovedá náležité zistenie skutkového stavu veci a odôvodnenie, pričom NS SR dáva do popredia subsidiaritu sankcie pred opatrením.

NS SR nariadil zrušenie rozhodnutia SIŽP, pričom zaviazal správne orgány na vykonanie dokazovania a zodpovedanie otázky, či spoločnosťou vykupované komponenty sú odpadom alebo surovinou.

Za týmto účelom si budú musieť vyžiadať stanovisko od Obvodného úradu životného prostredia v sídle kraja (predtým Krajský úrad životného prostredia), či vec je, alebo nie je odpadom[5], prípadne vykonať ohliadku aj na mieste.

Moderačné právo súdu a zníženie výšky sankcie

Ak v správnom konaní o postihu za správny delikt nebola preukázaná vyššia miera negatívnych dôsledkov protiprávneho konania u sankcionovanej osoby (záväznosť, dĺžka konania a následky), môže súd využiť svoje moderačné oprávnenie a znížiť výšku uloženej sankcie tak, aby bola primeraná okolnostiam prípadu a súčasne zodpovedala aj požiadavke generálnej prevencie. Súd nemôže moderovať postih k horšiemu.

Túto zásadu aplikoval Najvyšší súd v rozhodnutí[6], ktorým znížil výšku pokuty uloženej podnikateľskému subjektu za to, že podľa zákona o obaloch[7] nedodržal povinnosť odobrať zálohované obaly bez viazania na nákup tovaru a informovať spotrebiteľa o výške zálohy pre jednotlivé druhy obalov.

NS SR v tejto veci využil svoje právo konať v plnej jurisdikcii a rozhodol o peňažnej sankcii, čím nahradil rozhodnutie správneho orgánu. Toto oprávnenie vychádza z čl. 6 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, v zmysle ktorého o sankcionovaní za akékoľvek trestné obvinenie, má súd konať v plnej jurisdikcii. To zahŕňa aj sankcionovanie v ktorejkoľvek oblasti verejného práva. Zníženie výšky pokuty NS SR zdôvodnil povahou a záväznosťou správneho deliktu, pričom zdôraznil, že základom výkladu práva v právnom štáte je zdravý rozum.

K objektívnej zodpovednosti za správny delikt

Vychádzajúc zo skutočnosti, že k subjektívnym predpokladom vzniku zodpovednosti právnickej osoby za správny delikt nepatrí zavinenie, Najvyšší súd svojím rozhodnutím[8] potvrdil uloženie peňažnej sankcie právnickej osobe za nedodržanie zákonných povinností.

V tomto prípade sa jednalo o porušenie povinností vyplývajúcich zo zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci[9]. Konkrétne zamestnávateľ nezabránil vzniku úrazu svojich zamestnancov, keď im napriek vyslovenému zákazu nezabránil vstup na konštrukciu, ktorá sa pre nepriaznivé poveternostné podmienky zrútila.

Tým de facto porušil svoju povinnosť sústavne kontrolovať a vyžadovať dodržiavanie právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, zásad bezpečnej práce, ochrany zdravia pri práci a bezpečného správania na pracovisku a bezpečných pracovných postupom, najmä kontrolovať stav bezpečnosti a ochrán zdravia pri práci vrátane stavu bezpečnosti technických zariadení. Na ten účel musí v intervaloch určených osobitnými predpismi zabezpečovať kontrolu tohto stavu.

Vzhľadom k tomu, že táto povinnosť zakladá zamestnávateľovi objektívnu zodpovednosť, nemajú nepriaznivé poveternostné podmienky a absencia zavinenia zamestnávateľa podľa NS SR žiaden vplyv na rozhodnutie. Zamestnávateľ sa nemôže vyviniť zo svojej zodpovednosti poukázaním na skutočnosť, že išlo o náhly jav a na objektívnu nemožnosť zabránenia vzniknutej situácii operatívnou a včasnou reakciou na dané podmienky.

Záver

Napriek rozsiahlym predpisom upravujúcim správne právo a právo životného prostredia často vznikajú situácie, v ktorých nie je aplikácia jednotlivých ustanovení jasná, prípadne možná. Tým, že Najvyšší súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti v oblasti správneho práva a práva životného prostredia konštante aplikuje rôzne právne zásady, vytvára kvalitný základ pre ich budúcu aplikáciu nielen v identických alebo veľmi podobných situáciách.

[1] Rozhodnutie NS SR zo dňa 31.1.2013, sp. zn. 5Sžp/2/2012 
[2] Zákon č. 223/2001 Z.z. o odpadoch 
[3] Len na úrovni EÚ, napr. Nariadením rady EÚ z 31. marca 2011 č. 333/2011 ktorým sa ustanovujú kritériá na určenie toho, kedy určité druhy kovového šrotu prestávajú byť odpadom podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/98/ES 
[4] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/98/ES z 19. novembra 2008 o odpade a o zrušení určitých smerníc 
[5] § 70 písm. c) zákona o odpadoch 
[6] Rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 9. septembra 2010, sp. zn. 3 Sžo 16/2009, In Zo súdnej praxe. ISSN1335-177X, 2013, vol. 18, no. 3, p. 136-141 
[7] Zákon 119/2010 Z.z. o obaloch a o zmene zákona č. 223/2001 Z.z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov 
[8] Rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. zn. 5 Sžo 11/2012, In Zo súdnej praxe. ISSN1335-177X, 2013, vol. 18, no. 3, p. 141-144 
[9] Zákon č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.