WMW: Odpadové hospodárstvo pohľadom Davida Newmana

Prvá otázka sa týka vhodných ekonomických modelov pre budovanie infraštruktúry v rozvojových krajinách. Druhá otázka – trochu filozofická – je o etických povinnostiach EÚ voči svetu a tretia otázka je o kríze, stagnácií, depresií a úsporných programoch v Európe.

Rozvoj infraštruktúry závisí od finančných vstupov

Ako ďalej rozoberá D. Newman, prvá otázka ho napadla v Jakarte – hlavnom meste Indonézie. Táto štvrtá najľudnatejšia krajina sveta (232 mil. obyvateľov) je klasickou ukážkou obrovského rozvoja kedysi zaostalej koloniálnej krajiny. Neustály rast HDP v posledných štyroch rokoch (cca + 6% ročne) prispel k tomu, že už cca 60 % obyvateľstva patrí medzi tzv. strednú triedu. Naopak – relatívne nízka miera nezamestnanosti (6-7 %) spolu s nízkou infláciou prispievajú k vysokému dopytu a rastu domácej spotreby. Logickým dôsledkom je potom aj obrovsky nárast produkcie odpadov.

„V tomto tridsaťmiliónovom veľkomeste sa môžete najesť v päťhviezdičkových hoteloch, vyspať sa dokonca v šesťhviezdičkových apartmánoch, previezť v najnovších modeloch Mercedesu. Ale odpadové hospodárstvo je Zero Star“, konštatuje D. Newman.

Najviac ho šokovala skutočnosť, že dokonca aj kanály a rieky v tomto veľkomeste sú plné odpadkov, skládky v meste neustále horia a všade je špina. Aj keď očakával takúto situáciu na vidieku a mimo miest, predsa ho šokoval stav odpadového hospodárstva aj priamo v centre tohto veľkomesta. A príčina? Newman zistil, že platby za odpadové služby sú na úrovni 6 EUR/ročne, čo považuje za hlavný dôvod tohto neutešeného stavu.

A zároveň prvá otázka do diskusie: „Ktoré finančné modely pomôžu v týchto rozvojových krajinách transformovať odpadové hospodárstvo a vybudovať vhodnú infraštruktúru?

Podľa Newmana to nie je len otázka finančná, ale aj etická. Dôsledkom nečinnosti sa napríklad každým rokom dostáva okolo 10 milión ton plastového odpadu do oceánov a morí. „Ako odpadoví manažéri máme záväzok a povinnosť odborne pomáhať a financovať tieto problémy vo svete tak rýchlo, ako to len bude možné. Je to predovšetkým etická otázka a zároveň aj obchodná výzva pre nás,“ pokračuje prezident ISWA.

Kríza v Európe: inde infraštruktúra, inde odpady

V porovnaní s obrovským rozvojom a prekypujúcim životom v týchto východoázijských destináciách (Singapur, Jakarta, Hongkong) sa mu javí kríza, depresia a útlmové programy v krajinách EU27 ako nočná mora. Úsporné balíky vlád a obmedzovanie investícií, či  rušenie vývoja nových technológií v tomto regióne, ma devastujúci účinok aj na odvetvie odpadového hospodárstva.

Napriek „kvázi“ jednotnému trhu EÚ27, či spoločným odpadovým smerniciam, si stále svoje odpadové hospodárstvo rieši každá krajina viac-menej individuálne – každý chce mať komplexnú odpadovú infraštruktúru. A tak podľa Newmana sa začínajú ozývať čoraz dôraznejšie hlasy jednotlivých samospráv (napríklad v Taliansku), ktoré spochybňujú logiku budovania nových zariadení, keď v iných častiach EÚ sú takého funkčné prevádzky trpiace nedostatok odpadov (Holandsko, Nemecko, Švédsko).

Dôsledkom je, že zatiaľ čo jedná časť sveta vplyvom masívneho hospodárskeho rastu čelí prebytku odpadov a nedostatku vhodnej infraštruktúry, inde riešia existenčné problémy ako efektívne využiť jestvujúce zariadenia zoči-voči klesajúcemu množstvu odpadov vplyvom recesie, konkurencie či nadmerných kapacít. Posledným takýmto čiernym príkladom podľa jeho slov je nedávne uzatváranie recyklačných prevádzok v Spojenom kráľovstve.

„Zdá sa, akoby na Zemi jestvovali dva svety, ktoré sa súčasne zbiehajú aj rozchádzajú na rôznych miestach ale v tom istom čase,“ uzatvára svoj príspevok vo WMW David Newman.

„Povýšenecký“ Newman?

Aj keď sú tri otázky a ich komentár riaditeľa ISWA zaujímavé a podnetné, predsa len je tento pohľad trochu povrchný a „klasický EÚ-centrický“. Akoby aj vrcholoví manažéri európskych firiem preberali istú bohorovnosť politikov Európskej komisie, že všetka múdrosť a moc pochádza z Bruselu. A tak zatiaľ čo ešte v júni 2012 pri návšteve Singapuru viceprezident ISWA – Jeff Copper vcelku pokorne pochválil ich waste management slovami: „Singapur má aj bez zavedenia skládkovej dane obdivuhodný systém svojho odpadového hospodárstva (56 % recyklácie) – určite porovnateľný s tým najlepším, čo môže v súčasnosti EU27 ukázať,“ nový riaditeľ ISWA už ale rozdáva rozumy a nápady, ako implementovať európske predpisy a smernice v tomto regióne, pričom vsašk sa mi doma „potápa Titanic“.

Iný pohľad na druhú Newmanovu otázku totiž priniesol vo svojom fejtóne autor Jan Svoboda:

„My, Evropané, prý odpovídáme za osud planety. Nesmíme produkovat oxid uhličitý. Musíme finančně i hmotně podporovat civilizace nám zjevně nepřátelské, nenávistné, nesmiřitelné. Rostlina, brouk, živočich, jemuž prý hrozí vyhynutí, je důležitější než existenční zájmy, případně i životy lidí. Musíme prý přijímat a živit imigranty ze zemí, v nichž se nemohou sami uživit - a to i takové, kteří nejsou schopni a ochotni pracovat a přizpůsobit se zvykům a právnímu řádu hostitelské země. Protože Evropa zblbla - zahodila všechny tradiční hodnoty, rodinu, víru, přirozenou slušnost a soucitnost, pocit sounáležitosti, vlastenectví, úctu k své vlastní historii.“
(Jan Svoboda - EVROPA: Titanic ještě pluje,  Neviditelny pes 14. 8. 2013)

Že to nie je len ojedinelý názor nejakého publicistu svedčí aj nedávne vydanie knihy „Perspektívy globalizace“, ktorej autorský kolektív tvoria významné osobnosti ako Mezřický, Cílek, Braniš, Moldan, Pithart, Nováček atď. A ako píše Ladislav Miko vo svojej recenzii – kniha na viacerých miestach paralelne dospieva k presvedčeniu, že dochádza k vyprázdňovaniu svetového étosu, že je potrebné nastaviť nové ciele. Všeobecná idea pokroku, nastavená uplatňovaním osvieteneckého racionalizmu zrodeného predovšetkým na európskom kontinente, akoby sa naraz už sťahovala zo svetovej scény. Okrem krízy ekonomického rastu tak dochádzka aj k oslabeniu morálnych a etických hodnôt v celej spoločnosti.

A tak „plač“ Davida Newmana v tretej otázke, že časť sveta sa topí v odpadkoch a inde zase majú prebytok kapacity, je podobný konštatovaniu autorov tejto knihy – „ľudstvo samotné nedokáže racionálne riadiť svoju spotrebu a nastaviť ju optimálne – buď je podvyživené (rozvojový svet), alebo je obézne (rozvinuté krajiny). Nehovoriac už o tom, že až 40 % vyrobených potravín sa v krajinách bohatého severu a západu vyhodí...“ Myslieť si, že nejakým čarovným prútikom môže (napr. EK) konečne zariadiť, aby sme všetci mali rovnaké potreby a spotrebu,  je ilúzia utopických rojkov a nie seriózneho manažéra v riadiacej funkcií.

Žiaľ, najväčšieho omylu a zjednodušenia problému sa dopúšťa prezident ISWA pri svoje prvej – ekonomickej otázke. Za hlavný dôvod neutešeného stavu odpadového hospodárstva v Jakarte považuje smiešne nízky poplatok za komunálne odpady vo výške 6 €/osobu ročne. Pre ilustráciu, podobný poplatok za komunálne odpady od občanov na Slovensku sa pohybuje vo výške 17-24 €/obyv. (O = 20 €/obyv.). Podľa údajov EKO-KOM-u v Česku bol priemerný poplatok od občanov v roku 2012 vo výške 456,3 Kč (cca 18 €/obyv.). Poplatky v rozvinutých krajinách Európy, ako sú Rakúsko, Nemecko, Holandsko či Švajčiarsko sa pohybujú od 100  €/obyv. a vyššie.

Známe príslovie hovorí, že sýty hladnému neverí. Rady a argumenty odborníkov, že zdanlivo minimálne poplatky za odpady v rozvojových krajinách musia dosiahnuť výrazne zvýšenie, čím sa vytvoria finančné prostriedky pre zlepšenie infraštruktúry, sú krajne pomýlené. Podobná argumentácia zaznieva aj z úst euro komisára Janesa Potočníka v otázke nízkej skládkovej dane pre krajiny EU12. Cena tovaru, či služby, však predstavuje totiž len jednu stranu mince, príjem či mzda predstavuje potom druhú stranu a len vzájomným súladom môžeme konštatovať, či máme nejaké rezervy a možnosti na optimalizáciu poplatkov, alebo žijeme na dlh. Svedčí o tom aj nedávny príklad z Bulharska.

Poučenie z Bulharska?

Na jar 2013 prepukli výrazne sociálne nepokoje v Bulharsku, v jednej z najchudobnejších krajín EU. Príčinou bola liberalizácia trhu s elektrickou energiou a výrazne zvýšenie cien pre obyvateľstvo. Skončilo to občianskymi nepokojmi, masovými demonštráciami, zopár ľudí siahlo ku krajnému riešeniu seba upálením a nakoniec došlo aj k pádu vlády. ČEZ, a.s., ktorý je majoritným vlastníkom distribučnej sústavy v tejto krajine bol považovaný za hlavného vinníka tohto zdražovania.

V tejto súvislosti sa aj niektoré české média pozastavovali nad „hysterickými“ reakciami bulharského obyvateľstva pri zavádzaní trhových cien a argumentovali, že predsa majú v Bulharsku stále najnižšiu cenu za MWh.

Údaje o cenách za elektrickú energiu, ktoré priniesli české média nám poslúžia na lepšie pochopenie ekonomických súvislostí, ktoré sa na prvý pohľad zdajú jednoznačné. Preto sme vyhľadali na webe ďalšie relevantné údaje ako je priemerná mzda či priemerná spotreba elektriny na obyvateľa a zostavili nasledujúcu tabuľku. Kvôli prehľadu a skráteniu v tomto článku uvádzame len menšiu verziu tabuľky, zameranú na vybrané krajiny z oboch koncov rebríčka.

Tabuľka 1: Porovnanie ceny za MWh elektrickej energie a priemernej mzdy v štátoch EU27

Ako prvá je tabuľka, kde prinášame prehľad o cene za MWh elektrickej energie pre obyvateľstvo (XII.2012 podľa EEP). Ceny v EU27 sa pohybujú od 84 EUR/MWh v Rumunsku po 302 EUR/MWh v Dánsku, pričom priemer je 174 EUR/MWh. Slovensko svojou cenou okolo 173 EUR je tak klasickým „priemerným“ štátom. V ďalšom stĺpci je údaj o priemernej hrubej mesačnej mzde v krajine (zdroj wikipedia –IX.2012).

V poslednom stĺpci je potom pomer  ceny elektriny k priemernej mzde. Už tu však vidíme výraznú zmenu poradia – v krajinách Rumunsko, Slovensko, Bulharsko a Maďarsko tvorí cena MWh elektrickej energie viac ako 20 % z priemernej mesačnej mzdy. Vo väčšine krajín sa tento pomer pohybuje okolo polovice – t.j. 10-15 % (Estónsko, Česko, Grécko, Malta, Slovinsko, Španielsko). Najlepšie z tohto hodnotenia vychádzajú krajiny (Veľká Británia, Francúzsko, Fínsko, Švédsko, Holandsko), v ktorých tento pomer tvorí len 1 oproti Slovensku – MWh elektrickej energie predstavuje len cca 4-6 % priemernej mzdy.

V druhej tabuľke sme použili ešte presnejší výpočet, keďže spotreba elektrickej energie v krajinách EU nie je konštantná. Preto sme doplnili ďalší stĺpec a údaj o priemernej spotrebe elektrickej energie na obyvateľa za rok 2010 (novšie údaje sme nezistili, ale zrejme budú len o niečo málo vyššie). Je zrejme, že vyspelejšie krajiny majú vyššiu spotrebu na obyvateľa, ako menej rozvinuté. Priemer nášho súboru krajín EU27 je 5 880 kWh, menej rozvinuté krajiny dosahujú 3-4 000 kWh, vyspelé krajiny 7-8 000 kWh, Slovensko opäť dosahuje skoro priemer svojou spotrebou 5 200 kWh.

V piatom stĺpci tejto tabuľky sme potom vypočítali celkovú cenu za dodanú elektrickú energiu za rok a v nasledujúcom stĺpci je percentuálny pomer tejto ceny k priemernej mesačnej mzde. Opäť vidíme obrovskú zmenu poradia – zo sledovaných krajín EU27 je toto číslo pre Slovensko 113 %, Bulharsko 105 %, Rakúsko 70%, ale Dánsko len 41% a Veľkú Britániu dokonca len 37 %.

Inými slovami povedané – na svoju ročnú spotrebu elektrickej energie potrebuje Slovák viac ako jeden mesačný plat, Dán či Holanďan vystačí z necelou polovičkou mesačného platu ! Priemerný Slovák  musí pracovať zhruba 35 dni na svoj ročný účet za elektrinu, kdežto Čech len 29,  Maďar 26, Belgičan 19, Nemec 15, Dán, Francúz či Holanďan len 12 dní do roka. V Bulharsku, napriek tomu že majú najnižšiu cenu za el. energiu aj najnižšiu mzdu im stačí pracovať len 32 dní – ešte menej, ako na Slovensku. Ak si vezmeme ešte do súvislosti aj regionálne rozdiely v rámci Slovenska, tak priemerná mzda v hospodársky najslabšom Prešovskom kraji bola len 608 EUR mesačne, cena za MWh elektrickej energie ale 187 EUR, čo potom tento pomer ešte viac zvyšuje – 160 % resp. 48 dní.

Podobne ako v energetických službách to bohužiaľ funguje aj v odpadovom hospodárstve, Snaha o jednotné poplatky či rovnaké skládkové dane v celej EU27 svedčí o nezvládnutí socio-ekonomických odlišnosti či základných makro-ekonomických zákonitosti – napr. teórie EKC. A tak sa lacné rady od niektorých odborníkov a politikov EK na zvyšovanie poplatkov či odpadových daní pre chudobnejšie krajiny míňajú svojim účinkom a skončia len sociálnym nepokojom alebo čiernym trhom (divoké skládky, ilegálne odpady, vypaľovanie smetísk). Podľa údajov EEA či EK až štvrtina vývozu odpadov v EU je nelegálna, absolútna väčšina čiernych skládok je v chudobnejších krajinách EU27.

Takáto liečba pacienta zvyšovaním dani a poplatkov má bohužiaľ ešte horšie účinky, ako samotná choroba = chudoba.

Spracoval: Marek Hrabčák .

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.