Čo s uzatvorenou skládkou? Na konferencii v Nemecku zaznelo veľa podnetných návrhov

Skládkovanie odpadov je v zmysle hierarchie odpadového hospodárstva EÚ považované za najmenej vhodný spôsob nakladania s odpadmi. Časť odbornej verejnosti na Slovensku podlieha ilúzii, že Komisia v blízkom čase absolútne zakáže skládkovanie odpadov.

Niektorí „horliví“ úradníci štátnej správy dokonca preventívne zakázali v pripravovaných krajských Programoch odpadového hospodárstva akékoľvek nové zariadenia či rozširovanie jestvujúcich zariadení na zneškodňovanie odpadov.

O to viac prekvapuje, že v Nemecku, ktoré je často považované za environmentálny vzor, sa nedávno uskutočnil už 9. ročník významného skládkového workshopu. Tento rok sa niesol v znamení zaujímavej témy: „Skládka je uzatvorená. A čo ďalej?“

Dvojdňová konferencia sa uskutočnila v nemeckom meste Zittau v historickej sále radnice pod patronátom Hochschule Zittau/Gorlitz, pričom odborným garantom bol prof. Dr. Ing. J. Schoenherr. Viac ako 90 odborníkov z celého Nemecka, ale aj Česka a „symbolicky“ aj zo Švajčiarska a Slovenska si vypočulo vyše 20 prednášok a prezentácií. Bohatá diskusia a nabitý program konferencie, ako aj neustále rastúci počet účastníkov na tomto každoročnom workshope svedčia o tom, že problematika skládkovania odpadov ešte zďaleka nie je na ústupe.

Ako už opakovane zaznelo na rôznych odborných fórach, skládkovanie je organickou súčasťou odpadového hospodárstva a má svoje nezastupiteľné miesto pri nakladaní s odpadmi. V nasledujúcom príspevku prinášame niektoré zaujímavé myšlienky z tohto workshopu.

Výzvou je „následná starostlivosť“ o skládku

Poslanec Nemeckého spolkového snemu Michael Kretschmer vo svojom príspevku poukázal na to, že v Sasku od roku 1991 do roku 2010 klesol počet skládok komunálneho odpadu z 93 na súčasné 3 prevádzky. Mnohé z týchto skládok sa dostali do etapy tzv. „následnej starostlivosti^[1]“, pričom však súčasná legislatíva poskytuje len veľmi málo konkrétnych predpisov a postupov. Preto je takéto pracovné stretnutie odborníkov vítaným počinom na hľadanie nových uspokojivých odpovedí v otázkach ďalšieho využívania územia skládok či ich priamym odťažovaním (tzv. Landfill mining).

Podobne aj Norbert Eichkorn, prezident Saského zemského úradu pre životné prostredie, vo svojom príspevku poukázal na slabú legislatívnu podporu k záverečnej etape života skládky. Aj keď súčasná nemecká legislatíva požaduje následnú starostlivosť o uzavretú skládku tak dlho, pokiaľ môže ohrozovať okolité prostredie, stále ostávajú otvorené dve otázky: „S akou dlhou fázou následnej starostlivosti vlastne máme počítať?“ a tiež „Čo sa stane so skládkou po ukončení tejto následnej starostlivosti?“.

Neistá hranica medzi technickou stavbou a prírodným útvarom

V hre sú totiž hlavne finančné náklady na túto následnú starostlivosť, ktorá by mala byť hradená z účelovej finančnej rezervy. Súčasne sa objavuje ďalšia právnická otázka – dokedy je skládka „technickým dielom“ (prevádzkou – stavbou) a kedy ju môžeme už považovať za normálnu zatrávnenú plochu v krajine? Kedy môžeme už na takejto ploche povoľovať ďalšie stavebné diela (napr. fotovoltaické panely) a kto vlastne ich má povoľovať? Budú to opäť úrady odpadového hospodárstva či už stavebné úrady? A kto bude povoľovať landfill mining – obvodné banské úrady? Ostanú skládky navždy skládkami, alebo sa dočkáme v budúcnosti ich odťaženia až do „zelenej lúky?“

Stopercentná recyklácia neexistuje

Ďalšiu zaujímavú tému v súvislosti so skládkami otvoril prof. Dr. Franz Sänger z iTN. Podľa jeho názoru dodnes nemáme a ani nikdy nebudeme mať také technológie, ktoré zabezpečia 100 % recykláciu. Napríklad aj súčasne energetické využívanie odpadov vo WtE produkuje cca. 10 až 25 % zvyškového odpadu, ktorý končí na skládkach. Pri zariadeniach MBU je to ešte viac – až 30-35 %. Preto stále potrebujeme skládky pre zvyškové odpady.

Zároveň poukázal na veľmi závažný fakt súčasnej technológie skládkovania. Je známe, že organická hmota k svojmu rozkladu potrebuje dostatočnú vlhkosť. Pokiaľ ale odpad uložený na skládke nemá potrebnú vlhkosť, dochádza len k akémusi „mumifikovaniu“. Čo sa potom stane s týmto odpadom, ak na konci životnosti alebo náhodnej poruche tesniacich bariér okolo skládky dôjde k prístupu zrážkovej alebo povrchovej vody? Podľa súčasných predpisov musí byť skládka uzatvorená zdola aj zhora nepriepustnou bariérou. Nebudú ale takéto totálne uzatvorené skládky v budúcnosti zdrojom nových problémov? A ako dlho si môžeme dovoliť kosiť trávu, či vytrhávať náletové dreviny na rekultivovaných plochách, a nemať pritom z nich žiadne výnosy, len ďalšie a ďalšie náklady?

Definitíva „ukončenia starostlivosti“ nie je známa

V podobnom pragmatickom duchu sa niesla aj prednáška Dr. Ing. B. Engelmanna zo Spolkového úradu pre životné prostredie v Dessau. Ako uviedol, aj keď je v súčasnosti v Nemecku v prevádzke už len cca 1 177 skládok^[2] odpadov, celkový počet skládok, ktoré je potrebné zrekultivovať a zabezpečiť na nich následnú starostlivosť, je odhadovaný na asi 100 000.

Ďalej rozobral technické požiadavky na rekultiváciu v závislosti od triedy skládky. Z jeho vystúpenia zaujala aj zaujímavá skutočnosť – pre skládky inertného odpadu (DK0), ktorých je v Nemecku asi 75 % z celkového počtu skládok, nie je potrebná pri rekultivácií žiadna tesniaca bariéra a postačuje len biologická rekultivácia. Zároveň doba následnej starostlivosti o takúto rekultivovanú skládku je len do 10 rokov. Pre ostatné skládky je táto doba stanovená na „minimálne 30 rokov“, ale horná hranica nie je zákonom určená! Podľa jeho slov – aj keď to znie hypotetický – „Kto a z čoho bude hradiť následnú starostlivosť o 60 či 130 rokov?“

Ďalšiu zaujímavú úvahu k okamžiku a právnym dôsledkom rekultivácií a ukončeniu etapy následnej starostlivosti z pohľadu štátnej správy predniesol Dr. Ulrich Stock z Braniborského zemského úradu pre životné prostredie. Venoval sa prevažne Nariadeniu o skládkach a trvalých úložiskách a jeho Prílohe ako aj pripravovaným novelám tohto predpisu. Zaujímavým údajom je hodnota 25 m³/hod metánu ako hranica pre upustenie od ďalšieho zachytávania a cielenej oxidácie tejto zložky skládkového plynu.

Alternatívne využitie plôch po skládkach

Viaceré príspevky sa venovali aktuálnej téme v Nemecku – využívaniu skládkového telesa po rekultivácií na výstavbu fotovoltaických panelov.

V pomerne dlhej a ostrej diskusii sa vyhrotili dva názorové prúdy. Obhajcovia z rád investičných firiem do fotovoltaiky a samozrejme majitelia bývalých skládok (účelové združenia a zväzy) poukazovali na prínosy: zelená energia bez zbytočných emisií, znižovanie uhlíkovej stopy a produkcie skleníkových plynov, rozumnejšie využitie pozemkov ako stavať fotovoltaiku na ornej pôde a nakoniec aj nezanedbateľný finančný prínos.

Na druhej strane najmä zástupcovia štátnej správy a odpadoví odborníci poukazovali na možné riziká: pri stavebnom zakladaní panelov sa často dostávame do priameho kontaktu s tesniacou vrstvou, narušuje sa tým aj drenážna vrstva ako aj celkové odtokové pomery, čím sa úplne mení hydrologický režim skládky v rozpore s pôvodným projektovým zámerom autora projektu. Podľa nových meraní sa výstavbou fotovoltaických panelov na rekultivovanej skládke najmä pri prívalových zrážkach menia odtokové pomery až o 50 %.

Aj keď dnes už máme rôzne spôsoby zakladania a vieme statické zaťaženie nových stavieb na povrchu rekultivovanej skládky patrične rozložiť, stále sa nevieme vysporiadať so sadaním samotného telesa skládky, ktoré je individuálne a nepredvídateľné. Kto ponesie zodpovednosť za prípadné poruchy novej stavby na starej skládke?

A ešte jeden fakt veľmi silne oponoval prílišnej výstavbe na rekultivovaných skládkach – „landfill mining“ t.j. odťaženie starých skládok. Aj keď sa na Slovensku zdá tento termín ako utópia, či vzdialená budúcnosť, z diskusie a príspevkov na tomto workshope vyplynulo, že v Nemecku sa už úplne reálne počíta s ťažbou starých skládok, aspoň tých objemnejších. Pri životnosti fotovoltaických panelov 20-25 rokov sa tak predpokladané odťaženie starých skládok v horizonte do 10 rokov už stáva problematické.

Emisie, legislatíva, kontrola

Na záver je potrebné ešte upozorniť aj na ďalšie zaujímavé prednášky. Prof. Stegmann a Dr. Heyer (IFAS Hamburg) prezentovali zaujímavý postup znižovania negatívnych účinkov emisií do ovzdušia zo starých skládok. Na základe vlastných prieskumov zistili, že len asi 30-50 % starých skládok v Nemecku je pravidelne sledovaných na výskyt a tvorbu skládkového plynu (LFG). Aj keď koncentrácie metánu sú výrazne pod 40 %, teda energeticky sa tento skládkovy plyn nemôže využívať, objemová produkcia z dlhodobého ohľadu výrazne prispieva k celkovým emisiám skleníkových plynov. Preto prišli s vlastnou technológiou „ventingu skládok“, kedy sa do telesa uzatvorenej skládky vháňa vzdušný kyslík a napomáha urýchlenému rozkladu uhlíka v organickej hmote odpadu.

Na základe výsledkov vlastných meraní zistili, že dochádza až k 80 % poklesu koncentrácie metánu a výsledný skládkový plyn má obsah CH₄ len okolo 1-5 %. Na takúto riadenú ventiláciu a aerobizáciu skládky je možné využiť horizontálne rebrá ako aj vertikálne vrty či klasické odplyňovacie studne z povrchu rekultivovanej skládky.

Český zástupca Ing. Novák (Artezis Praha) vo svojom príspevku predniesol nový inovatívny spôsob merania emisií skládkového plynu priamo na povrchu uzatvorenej skládky pomocou vlastného prístroja. Na základe množstva bodových meraní po povrchu skládky je možné štatisticky vyhodnotiť účinnosť odplyňovacieho systému ako aj vypočítať teoretické množstvo únikov metánu povrchom uzatvorenej skládky.

D. Hráská z ČIŽP v Liberci predstavila legislatívu a kontrolu jej dodržiavania u našich západných susedov so zameraním na skládkovanie odpadov. Oproti slovenským zákonom sa povoľovanie v Česku v rámci tzv. integrovanej kontroly a prevencie znečisťovania (IPPC) dosť líši. Prvou fázou činnosti skládky sa rozumie prevádzkovanie zariadenia na zneškodňovanie odpadov (skládky) ich ukladaním na povrchu alebo pod úrovňou povrchu terénu.

Druhá fáza činnosti skládky predstavuje prevádzku zariadenia (skládky) k využívaniu odpadov pri uzatváraní a rekultivácií skládky (napr. využívanie stavebných a inertných odpadov na rekultiváciu). Tretia fáza činnosti skládky sa podľa zákona o odpadoch rozumie prevádzkovanie zariadenia neurčeného k nakladaniu s odpadmi za účelom zaistenia následnej starostlivosti o skládku po jej uzatvorení. Podobne výška účelovej finančnej rezervy je fixne daná suma za tonu uloženého odpadu a nie je individuálne vypočítaná pre každú skládku osobitne ako na Slovensku.

Zalesňovanie skládok

Ďalšia podnetná prednáška sa týkala lesníckych rekultivácií skládok. Na rozdiel od praxe na Slovensku je v Nemecku podstatná časť uzatvorených skládok plánovaná na trvalé zalesnenie. Odpadá tak neustála starostlivosť o trávnik, kosenie, údržbu, zavlažovanie atd. Lesnícke rekultivácie samozrejme vyžadujú špecifické podmienky zakladania rekultivačných vrstiev ako aj následnú starostlivosť o porast. Na príklade konkrétnej skládky o rozlohe 3,5 ha bolo poukázané na postup rekultivácie a výsadbu 11 000 stromov a 26 000 kríkov.

Exkurzia na skládku Gröberne potom priamo v teréne poukázala na jednotlivé etapy prevádzky skládky. Podstatná časť telesa skládky už bola v predošlých rokoch rekultivovaná na trávnatý porast. Minulý rok boli na južných svahoch so sklonom 1:2,5 vybudované fotovoltaické panely. Naopak, severná časť skládky je neustále v prevádzke pričom sa počíta s rozširovaním tejto kazety a životnosťou na ďalších minimálne 30 rokov.

Budúci – jubilejný 10. ročník sa bude konať opäť na jeseň 2014. Bude zaujímavé sledovať, s akou hlavnou témou workshopu prídu organizátori a aké novinky pri skládkovaní odpadov môžeme očakávať v Nemecku a zrejme (s určitým fázovým posunom) aj u nás na Slovensku.

Ing. Marek Hrabčák, Geosofting, s.r.o. Prešov

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.