Ohrozujú spaľovne recykláciu?

Ako uviedol Bernhard Reiling, prezident tohto zväzu, ak chceme zvýšiť recykláciu odpadov, je potom nevyhnutné zastaviť lacné nakladanie s odpadmi v spaľovniach. Podľa názoru tohto manažéra sú potrebné nové impulzy, inak sa už žiadny výrazný pokrok a cieľ 100 % recyklácie v Nemecku v dohľadnej dobe nedosiahne.

Súčasné dumpingové ceny v spaľovniach na úrovni 30-40 EUR/t sú príliš nízke na to, aby triedenie a recyklácia boli ekonomicky uskutočniteľné. Podľa jeho prepočtov je minimálna ekonomická cena 100 EUR/t.

Ak sa nebude tento problém s nadmernou kapacitou spaľovni riešiť, ani prísnejšie legislatívne predpisy tu nepomôžu. Podľa návrhu BVSE je potrebné minimálne o 25 % znížiť súčasný prebytok voľnej spaľovacej kapacity.

Zdá sa, že mýtus o „dobrých“ recyklátoroch a „zlej“ skládkarskej či spaľovacej lobby, ktorá bráni neustálemu rastu miery recyklácie, je silne zakorenený aj u našich západnejších susedov. Neustály krik po zdanení „lacného skládkovania“ alebo zatváraní „prebytočných“ spaľovni je jediná odpoveď na neefektívnu ekonomiku recyklačného priemyslu, ktorý často s vysokými nákladmi vyrába len nechcené produkty. Pritom existujú mnohé odborné štúdie, ktoré poukazujú na skutočnosť, že od určitej miery recyklácie rastú jednotkové náklady na tonu odpadu až exponenciálne.

Ako ďalej uvádza Reiling, „celkové množstvo odpadu, ktoré je možné v danej oblasti recyklovať, je závislé na lokálnom obyvateľstve a úrovni jeho príjmov, teda vonkajších faktoroch.“ Podobne aj G. Abrate (2011) na štúdií z 500 talianskych samospráv uvádza, že najmä v redšie osídlených a chudobnejších regiónoch je spojenie recyklácie a likvidácie odpadov do jedného celku efektívnejším riešením využitia obmedzených finančných prostriedkov na odpadové hospodárstvo.

Dokonca T. Usuri (2011) priniesol príklady z Japonska, kde obce s vlastnou skládkou vykazujú vyššiu mieru zberu a separácie odpadov ako tie, ktoré skládku nemajú, keďže pociťujú potrebu uchovania kapacity skládky pre nerecyklovateľné odpady do budúcna. Teda nie konkurenčný boj medzi jednotlivými spôsobmi nakladania s odpadmi, ktorý je výsledkom tzv. hierarchie odpadového hospodárstva, ale práve synergetický mix technológii a prevádzok je jediným efektívnym riešením do budúcna.

Volanie po zdražení spaľovania, ktorému nevie konkurovať recyklácia, je v príkrom rozpore aj s ekonomickými poznatkami prezentovanými J. Slavíkom (2011) v strategickom dokumente pre oblasť využívania druhotných surovín: „Umělé zásahy do tržního mechanismu mohou mít v případě druhotných surovin za následek periodicky se opakující krizové situace na trhu (viz situace v Evropě z přelomu let 2008/2009). Neefektivnosti na trhu druhotných surovin snižují schopnost trhu dosahovat rovnovážného stavu mezi nabídkou a poptávkou. Kromě cenových fluktuací, lokálních resp. regionálních krizí, jejichž průvodním znakem může být postupné zavírání kapacit na zpracování a výrobu druhotných surovin a poklesu obchodovaného objemu druhotných surovin, mají tyto neefektivnosti za následek, že druhotné suroviny nejsou obchodovány v množství, které je považováno společností za žádoucí (viz: recyklační kvóty)“.

Úplne fundamentálnu otázku položil R. Zoboli na konferencii EAERE 2011 v Ríme o ekonomike nakladania s odpadmi: prispieva recyklácia k dosiahnutiu prevencie? Prevencia vzniku odpadov je totiž hlavnou prioritou v odpadovej politike EÚ.

Aktuálny rozvoj RRR je veľmi dynamický, avšak prispieva k prevencii vzniku odpadov? Rastúci dopyt po recyklácií a zhodnocovaní (ročný obrat recyklačného priemyslu v EU je okolo 52 miliárd eur) môže priniesť výsledok, že negatívna cena odpadov sa zmení na pozitívnu cenu surovín pre tento priemysel. To však ale nevedie k zníženiu produkcie odpadov. Ako uvádza ďalej, aj keď je prevencia vzniku odpadov na vrchole odpadovej hierarchie EÚ, súčasne stratégie a priority na úrovni EK či národných vlád sa príliš zameriavajú na recykláciu. Hrozí nám, že zahľadený do týchto recyklačných limitov a percent si nevšímame dôležitejšiu prioritu predchádzania vzniku odpadov. (Zoboli, R., 2011).

Na záver ešte jedna subjektívna ekonomická otázka – prečo ma na istej benzínke stále nútia čerpať ten vysokooktánový (ale najdrahší) benzín? Alebo v jednom supermarkete núkajú len „kvalitné“ Bio-vajíčka, ktoré sú ale trikrát drahšie ako tie z veľkochovu? Respektíve, prečo by sme mali všetci platiť za naše odpady trikrát viac, len preto, že boli recyklované a nie spaľované?

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.