Ako dlhú životnosť by mali mať výrobky?

John Kenneth Galbraith, neznesiteľný puritán, napísal v roku 1958 zvláštnu knihu menom The Affluent Society, ktorá mala obrovský vplyv na niekoľko generácií proti-trhových aktivistov.

Cieľom knihy bolo zásadne zmeniť debatu ohľadom socializmu a kapitalizmu. Zatiaľ čo socialisti skôr argumentovali, že kapitalizmus vyrába príliš málo, teraz s Galbraithom obrátili kartu a začali tvrdiť, že kapitalizmus vyrába príliš veľa zlých vecí (určených na spotrebu) a príliš málo dobrých vecí (verejných statkov, rovnosti atď.).

Vratké nohy „kazítok“

Jedným z mnohých cieľov, na ktoré kniha útočila, bola "plánovaná zastaranosť" – praktika výrobcov navrhovať svoje výrobky tak, aby sa v určitom čase v budúcnosti opotrebovali a prestali fungovať. To prinútilo spotrebiteľov ísť a znovu si kúpiť nový a veľmi podobný výrobok.

Títo prefíkaní výrobcovia dotvárali plánovanú zastaranosť kozmetickými vylepšeniami, ktorými obalamutili spotrebiteľa mysliaceho si, že urobil dobrú kúpu, zatiaľ čo bol v skutočnosti olúpený platením dvakrát za niečo, čo by si mal kúpiť len raz.

Takéto uvažovanie však vychádza z falošných predpokladov. Po prvé, tento myšlienkový model predpokladá, že výrobcovia sú oveľa prefíkanejší než spotrebitelia, ktorí sú chápaní ako obyčajné pasívne obete záujmov kapitalistu.

V skutočnom svete sú to však práve výrobcovia, ktorí majú čo robiť, aby udržali krok s rozmarnými, diskriminačnými, šetriacimi a malichernými spotrebiteľmi, ktorí vyhadzujú výrobky a nakupujú nové z dôvodov racionálnych i záhadných.

Po druhé, taký model stojí na osobitnom normatívnom predpoklade, že výrobky by mali vydržať tak dlho, ako je len možné. V skutočnosti však neexistuje žiadna pevne daná trhová preferencia ohľadom toho, ako dlho by mali výrobky vydržať. Životnosť je prvok výroby, ktorý úplne reaguje na dopyt spotrebiteľa.

Staré galbraithiánske fámy sa dnes vracajú súbežne s tým, ako veľa komentátorov poznamenáva, že kuchynské spotrebiče a mnoho ďalších vecí očividne nevydrží tak dlho ako predtým. Za starých čias ste dostali mixér ako svadobný dar a vaša dcéra ho stále používala po jej návrate z vysokoškolského štúdia.

Dnes máme šťastie, keď nám mixér vydrží pár rokov. To isté sa zdá byť pravdou aj o umývačkách a sušičkách, kosačkách a krovinorezoch, oblečení, elektronike, a dokonca aj o domoch. Nič nie je také, ako bývalo.

Zlyhanie trhu vs. preferencie

Je však toto naozaj zlyhaním trhu, alebo skôr odrazom spotrebiteľských preferencií týkajúcich sa hodnôt (nižšia cena, novšie technológie a ďalšie výhody), ktoré sú iné ako dlhá životnosť? Ja tvrdím, že to druhé.

S tým, ako sa znižujú ceny vstupných zdrojov, je zmysluplnejšie vec nahradiť, než jej dať večnú životnosť. Chcete mixér za 200 dolárov, ktorý vydrží 30 rokov, či mixér za 10 dolárov, ktorý vydrží päť rokov? Čokoľvek spotrebitelia dlhodobo uprednostňujú, bude trh poskytovať.

Ako si tým môžeme byť tak istí? Konkurencia. Povedzme, že všetci výrobcovia budú vyrábať mixéry, ktoré sa po piatich rokoch rozpadnú, a táto skutočnosť je široko kritizovaná. Jediný výrobca by tak mohol poraziť konkurenciu tým, že by prišiel s výrobkom, ktorý najviac vyniká v dlhej životnosti.

Ak spotrebitelia naozaj preferujú životnosť, budú ochotní za ňu zaplatiť. Rovnaká logika platí aj vo vzťahu k autám, počítačom, domom a všetkému ostatnému. To, aké preferencie prevládajú, môžeme (na voľnom trhu) zistiť tak, že sa pozrieme, aké aspekty sú na trhu najčastejšie.

Životnosť je vecou spotrebiteľských preferencií a tak by to malo ostať (Foto: Fotolia)

Životnosť na veky nikto nechce

Predstavte si výrobcu počítačov, ktorý vyrobí zariadenie so sprievodnou reklamou uvádzajúcou, že ide o počítač na celý život, ktorý vydrží tak dlho, ako budete nažive, vrátane softvéru, ktorý tiež pobeží naveky. Každý, kto má aspoň trochu dôvtipu, bude skeptický, pretože si uvedomí, že to je to to posledné, čo by chcel. Ideálne by mal počítač vydržať len tak dlho, kým nebude chcieť prejsť na nový model. Zastaranosť je tak skôr znakom rastúcej prosperity, nie trikom výrobcov.

V dobách masívneho technologického pokroku by bolo čírym plytvaním, keby výrobcovia používali príliš veľa zdrojov na predĺženie životnosti výrobkov. Vo vzťahu k počítačom by napríklad bolo v dnešnom prostredí veľkou chybou vyrábať ich s životnosťou presahujúcou šesť rokov. To isté môže platiť aj o domoch.

Každý vie, že staré domy môžu byť romantické, ale tiež v nich môžu byť problémy s vykurovaním, klimatizáciou, kanalizáciou, rozvodmi a tak ďalej. Efektívnym riešením tak môže byť dom rovno zbúrať a postaviť ho znovu, namiesto snahy ho zrekonštruovať.

Plytvanie to bude len vtedy, ak uprednostňujete dlhú životnosť pred technologickým vylepšením. Individuálni spotrebitelia majú slobodu tak robiť, neexistuje však žiadne ospravedlnenie vyhlásiť takýto úsudok za záväzný a nemenný. Nežijeme a ani si neželáme žiť vo svete, ktorý je statický, v ktorom nie je žiadny vývoj a všetko, čo existuje, existuje odjakživa a navždy.

Rovnako tak je to s oblečením a ďalšími statkami. S tým, ako majú ľudia k dispozícii viac bohatstva, ktoré sa priebežne zvyšuje, chcú mať možnosť obmieňať svoje šaty v súlade s meniacimi sa preferenciami.

Spotreba je prejavom bohatstva

Spoločnosť, v ktorej je oblečenie nezničiteľné, elektronické súčiastky napevno nainštalované a existujúce výrobky odolné proti všetkému, nie je nevyhnutne bohatá spoločnosť. Možnosť vyhodiť roztrhané a rozbité je znakom rastúceho bohatstva.

Často sa stáva, že ľudia sa pozrú na duté dvere či drevotrieskový stôl a povedia: čo je to za lacný a šmejdový výrobok! Za starých čias dbali remeselníci na kvalitu svojich výrobkov! Dnes je to každému jedno a sme premožení samými nepodarkami!

Pravda je však taká, že to, čo nazývame kvalitou starých čias, nebolo dostupné takým masám, ako je tomu dnes. Domy a autá mohli v minulosti vydržať dlhšie, avšak vlastnilo ich oveľa menej ľudí než vo dnešnom svete a takisto boli oveľa drahšie (v reálnej kúpnej sile).

V trhovej ekonomike je to, čo je nazývané kvalitou, náchylné k zmene na základe preferencií spotrebiteľskej verejnosti. To, či majú výrobky vydržať celý život (napríklad svadobné prstene), či jeden deň (čerstvý chlieb), nemôže byť rozhodnuté mimo rámca trhovej ekonomiky. Žiadny centrálny plánovač to nemôže odhadnúť. Konštantná zmena je normou.

Lacnejšie, dostupnejšie

Ak sa vaša kniha rozpadne, oblečenie roztrhá na kusy a práčka sa zrazu prevráti, odolajte pokušeniu zúfať nad úpadkom civilizácie. Spomeňte si, že môžete všetky tieto predmety nahradiť za zlomok ceny, ktorú musela predtým zaplatiť vaša matka. A môžete tak urobiť s minimom námahy.

A je veľmi pravdepodobné, že nové verzie starých výrobkov, ktoré si kúpite, budú mať viac tlačidiel a kontroliek.

Môžete to nazývať plánovanou zastaranosťou, ak chcete. Je plánovaná výrobcom, pretože spotrebitelia preferujú zlepšenie pred trvalosťou, dostupnosť pred dlhou životnosťou, zameniteľnosť pred opraviteľnosťou, pohyb a zmenu pred odolnosťou. Nejde o plytvanie, pretože neexistuje žiadny vecný štandard, podľa ktorého by sme merali a vyhodnocovali ekonomickú racionalitu využitia zdrojov v spoločnosti.

To je niečo, čo môže byť posúdené a rozhodnuté jedine jedincami využívajúcimi zdroje v trhovom rámci.

Samozrejme že človek má možnosť a slobodu žiť v prefukujúcom kamennom dome, počúvať hudbu na fonografe, prať bielizeň v koryte, odčítať čas zo slnečných hodín a vyrábať si oblečenie z vriec od zemiakov. Aj to je dnes možné. Človek má plnú slobodu byť celkom zaostalý.

Nezlučujme však takýto stav s bohatstvom a nepokúšajme sa žiť v spoločnosti, v ktorej je každý nútený preferovať nestarnúce veci pred tými, ktoré sa neustále skvalitňujú.

Zdroj: Mises.cz
Zvýraznený text a medzititulky: redakcia

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.