Editoriál. Uhoľ pohľadu

V porovnaní s predchádzajúcimi rokmi sa v krajinách Únie neudialo nič významné, čo by stálo za reč.

Slovensko opäť dôstojne šliape v kategóriách miery zhodnocovania odpadu v úzadí peletónu svoju ligu krajín, ktoré sa kedysi označovali ako „transformačné? po desaťročiach komunistického režimu.

Toto označenie dnes už radšej nepoužívajme, lebo od roku 1989 predsa len prešlo pár rokov, respektíve desaťročí, hospodárska výkonnosť sa približuje k západným krajinám, akurát, že na odpadoch to nevidno.

Ako s tými číslami má teda Slovensko naložiť? Pár slov na obhajobu by sa možno aj našlo.

Po prvé, samotné štatistiky Eurostatu majú vysoký stupeň nepresnosti a nejasnosti v metodikách jednotlivých krajín. To sa predsa „vie".

Po druhé, každé zvyšovanie miery recyklácie a zhodnocovania odpadov niečo stojí. Dozaista si to čoskoro všimnú aj výrobcovia a dovozcovia, ktorí budú od júla platiť pre nový zákon o odpadoch podstatne viac než doteraz, navyše s vedomím, že mieru zhodnocovania odpadov tým zrejme nijako nezvýšia.

Kritikom tak môžeme odpovedať, že máme dobrý dôvod držať sa v úzadí, lebo Slovensko nie je na takej ekonomickej úrovni, aby bežnému poplatníkovi bral z koláča jeho výdavkov ďalšie povinné platby. S výnimkou, všakáno, energetiky, kde je zvyšovanie povinných platieb každoročne bežnou praxou, na ktorú si občan takpovediac zvykol.

Po tretie, jedna vec sú percentá recyklácie a druhá objemy vyprodukovaného odpadu. Nemecko síce recykluje 47 percent komunálneho odpadu, ale vyprodukuje až 618 kilogramov na osobu. Z toho spáli 35 percent, skládkuje jedno percento.

Takže jeden obyvateľ Nemecka spáli a uloží na skládku 216 kilogramov odpadov. Slovensko spaľuje a skládkuje spolu 88 percent, ale vyprodukuje iba 321 kilogramov, takže spáli a skládkuje spolu 282 kilogramov.

To je síce viac ako Nemci, ale nie o veľa.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.