V súvislosti so Slovenskou republikou (ďalej ako „SR“) vydal Súdny dvor EÚ tri rozsudky týkajúce sa Aarhuského dohovoru a postavenia verejnosti ako účastníka konania v rámci správnych konaní pri povoľovaní projektov s vplyvom na životné prostredie a to konkrétne pre Slovenskú republiku.
Tieto rozsudky krátko priblížime.
Ochrana medveďa hnedého
Organizácia založená na ochranu životného prostredia Lesoochranárske zoskupenie VLK (ďalej ako „LZ VLK“) žiadala Ministerstvo životného prostredia SR o priznanie postavenia účastníka konania v správnom konaní, ktoré sa týkalo udeľovania výnimiek z ochrany druhov zvierat ako medveď hnedý, vstup do chránených území alebo použitie chemických prípravkov vo vybraných lokalitách.
Ministerstvo žiadosť a rovnako aj následne podaný opravný prostriedok zo strany LZ VLK zamietlo.
LZ VLK podalo proti rozhodnutiu ministerstva žalobu, v ktorej sa odvolávalo na ustanovenia Aarhuského dohovoru s argumentáciou, že čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý priznáva verejnosti postavenie účastníka konania, má v práve EÚ priamy účinok.
V uvedenej súvislosti položil Najvyšší súd SR Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku, a síce, či má čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru priamu aplikovateľnosť a priamy účinok, a teda, či z neho môže LZ VLK priamo odvodiť svoju aktívnu legitimáciu na podanie žaloby.
Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku vo veci C-240/092 konštatoval, že čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru v práve EÚ síce priamy účinok nemá, avšak zároveň uviedol, že vnútroštátny súd má povinnosť vykladať procesné právo v súlade s cieľmi čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, a teda tak, aby LZ VLK mohlo na súde napadnúť rozhodnutie v správnom konaní, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ v oblasti životného prostredia.
V nadväznosti na vyššie uvedenú prejudiciálnu otázku Najvyššieho súdu SR, ako aj rozhodnutie Súdneho dvora EÚ podalo Lesoochranárske zoskupenie VLK v snahe zvrátiť už právoplatné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o nepriznaní postavenia účastníka konania v iných veciach sťažnosť na Ústavný súd SR, v ktorej namietalo porušenie práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Hlavným argumentom bolo, že Najvyšší súd SR v namietaných konaniach nepredložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ.
Ústavný súd SR3 sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK vyhovel a zrušil rozsudky Najvyššieho súdu SR v namietaných konaniach. Uvedené viedlo k vzniku situácie, keď ministerstvo doručovalo rozhodnutia o povolení výnimiek zo zákazov z ochrany prírody, a to aj napriek tomu, že lehota platnosti samotných výnimiek už uplynula.
Aj keď závery Súdneho dvora EÚ vo veci C-240/09 možno s ohľadom na ochranu životného prostredia vnímať pozitívne, považujeme za nevyhnutné, aby verejnosť volila taký spôsob využitia svojich práv, ktorý bude vo vzťahu ku ochrane životného prostredia efektívny a nebude predstavovať len čisto formálnu realizáciu práv.
Projekt oplotenia v chránenom území
V druhom prípade žiadalo LZ VLK o priznanie postavenia účastníka správneho konania Obvodný úrad Trenčín, a to v správnom konaní o návrhu na vydanie súhlasu s projektom realizácie oplotenia s cieľom rozšírenia zvernice na chov jeleňov na chránenom území.
Žiadosť LZ VLK, ako aj následne podaný opravný prostriedok boli zamietnuté, a preto LZ VLK aj v tomto prípade podalo na súd žalobu, ktorou sa domáhalo priznania postavenia účastníka správneho konania.
Medzičasom však v dotknutom správnom konaní došlo k vydaniu požadovaného súhlasu s projektom realizácie oplotenia, a to bez toho, aby bolo ukončené súdne konanie o priznanie postavenia účastníka konania LZ VLK.
Najvyšší súd položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku, či žaloba LZ VLK proti rozhodnutiu o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania má byť preskúmaná počas priebehu dotknutého správneho konania alebo či sa dotknuté správne konanie môže právoplatne skončiť aj predtým, ako bude právoplatné súdne rozhodnutie o (ne)priznaní postavenia účastníka konania s tým, že momentom vydania súhlasu v dotknutom správnom konaní sa žaloba proti rozhodnutiu o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania automaticky zamietne a LZ VLK sa bude môcť svojich práv ďalej domáhať len prostredníctvom iného druhu žaloby.
Súdny dvor EÚ vo veci C-243/154 rozhodol, že Aarhuský dohovor nedovoľuje vykladať vnútroštátne normy tak, že podanie žaloby proti rozhodnutiu v správnom konaní o nepriznaní postavenia účastníka konania môže viesť k tomu, že správne konanie sa právoplatne skončí a žaloba bude automaticky zamietnutá.
Ako si so závermi rozsudku Súdneho dvora EÚ procesne poradil príslušný slovenský súd, nebolo zatiaľ z verejne prístupných zdrojov možné zistiť.
Pezinská skládka
Tretie rozhodnutie Súdneho dvora EÚ5 sa týka sporu medzi pánom Križanom a spol. ako obyvateľmi mesta Pezinok proti mestu Pezinok a Slovenskej inšpekcii životného prostredia, ktorý sa týkal zákonitosti rozhodnutia o povolení skládky odpadov.
Podstata sporu spočívala v tom, že obyvatelia mesta Pezinok namietali, že príslušné orgány pri povolení skládky odpadov nedodržali pravidlá upravujúce účasť dotknutej verejnosti na v integrovanom konaní6. Hlavným dôvodom bolo, že integrované konanie prebehlo bez zverejnenia územného rozhodnutia o umiestnené skládky odpadov verejnosti s odôvodnením, že ide o obchodné tajomstvo.
Vec sa dostala opäť až na Najvyšší súd, ktorý Súdnemu dvoru EÚ v súvislosti s účasťou verejnosti položil nasledovné prejudiciálne otázky:
či dotknutá verejnosť má mať v rámci povoľovacieho konania pre skládku odpadov prístup k územnému rozhodnutiu o umiestnení skládky,
či možno odmietnutie zverejniť, územné rozhodnutie o umiestnení skládky odôvodniť odvolávaním sa na obchodné tajomstvo,
či má mať dotknutá verejnosť právo žiadať nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by sa odložilo uplatnenie udeleného povolenia na skládku do času, kým sa čaká na konečné rozhodnutie o zákonnosti tohto povolenia.
K položeným otázkam Súdny dvor EÚ uviedol, že dotknutá verejnosť má mať prístup k územnému rozhodnutiu o umiestnení skládky od začiatku povoľovacieho konania, pričom tento prístup nemôže byť odmietnutý len s odvolaním sa na ochranu dôvernosti obchodných informácií.
Súdny dvor EÚ zároveň uviedol, že dotknutá verejnosť musí mať príležitosť obrátiť sa na súd s návrhom na vydanie predbežného opatrenia, ktoré by odložilo uplatňovanie povolenia o povolení skládky s cieľom predísť znečisťovaniu životného prostredia.
Závery Súdneho dvora EÚ v konaní C – 416/10 viedli k tomu, že Najvyšší súd SR napokon rozhodol v prospech obyvateľov mesta Pezinok a zrušil povolenie na výstavbu skládky. Skládka v meste stojí, avšak je uzavretá a nemôže sa používať.
Článok vyšiel v mesačníku Odpadové hospodárstvo, 2017/08.
Mag. Annamária Tóthová, JUDr. Eliška Cisáriková, LL.M.
Dvořák Hager & Partners, advokátska kancelária, s. r. o.
Poznámky:
1 Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor) zo dňa 25. 6. 1998
2 Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-240/09 z dňa 8. 3. 2011, Lesoochranárske zoskupenie VLK proti Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky
3 Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2010-70 zo dňa 18. 4. 2012
4 Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-243/15 z 8.11.2016, Lesoochranárske zoskupenie VLK proti Obvodnému úradu Trenčín
5 Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C- 416/10 zo dňa 15. 1. 2013, Jozef Križan a i. proti Slovenskej inšpekcii životného prostredia
6 Konanie podľa zákona č. 39/2013 o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného od 15. 3. 2013, predtým zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.