NATUR-PACK
MEVA SK
MARIUS PEDERSEN

Život s vlastnými odpadmi... alebo koniec recyklácie na obzore

Západná hra na recykláciu plastov prestala definitívne fungovať.

príprava na recykláciu

Ilustračné foto: Odpady-portal.sk

V januári 2019 odhlasoval Európsky parlament zákaz použitia plastov pre jedno použitie, ktorý je založený na zozname najčastejších polutantov nachádzajúcich sa v mori.

Už vtedy som chcel o tom niečo napísať, ale čím viac som sa ponáral do detailov, tým zložitejší obrázok mi z toho vychádzal. Zdá sa, že v otázke používaných materiálov máme pred sebou takmer neriešiteľný problém.

A keďže mám rád neriešiteľné problémy, ktoré majú veľa rôznych aspektov, vznikla táto dnešná úvaha na tému "odpadky".

Nečakajte stručný sarkazmus, ktorý je jedným z mojich poznávacích znakov. Toto je naozaj veľa obtiažny problém. Dozvedel som sa však pri jeho štúdiu veľa zaujímavých informácií, o ktoré sa chcem podeliť. Snáď to pre vás budú tiež novinky.

Nakoniec, väčšina z nás sa s obsahom svojho odpadkového koša rozlúči v momente, kedy ho vyklopí do najbližšieho kontajnera, a ďalší osud odpadov je nám úplne neznámy.

Priznanie na úvod: prírodu mám veľmi rád a keby existovala použiteľná konzervatívna zelená strana fungujúca v medziach zdravého rozumu (žiadny gender ani ťaženie proti atómovým elektrárňam), najskôr by som s ňou sympatizoval.

Keď narazím niekde v horskom lese pod vrcholom Králického Sněžníku na rozhádzané PET fľaše, s chuťou by som páchateľa vyťahal za uši za to, ako macošsky sa k našej vlasti správa.

Vadia mi však preplnené kontajnery na ulici a podobné sprievodné znaky veľkomesta. Keby som bol politikom, štrajk smetiarov by na mňa asi platil viac než štrajk akéhokoľvek iného povolania, od pilotov až po hrobárov.

(To môžem priznať, pretože ním nemienim byť. Inak: existuje psychologická teória podporená pokusmi, že americkí konzervatívci oveľa horšie reagujú na nechutné výjavy ako priaznivci liberálnej ľavice. Berte to s rezervou, je to psychológia, ale v mojom prípade to asi funguje. Kedykoľvek vidím fotodokumentáciu z rôznych squatov, nechápem. A nie, neverím štandardnému vysvetleniu "trafených" anarchistov, že všetky tie hrdzavé konzervy a špinavé deky im tam až po zásahu nanosila polícia, aby im urobila zlé PR).

Takže asi veľmi neprekvapí, že odhadzujem "papier do papiera, plasty do plastov, sklo do skla" a pod. Je to emocionálne založený rituál, od ktorého by sa mi ťažko odvykalo.

Problém s týmto rituálom je jediný, no zásadný: v praxi totiž funguje oveľa horšie, než aký z neho máme subjektívny pocit.

Kým odchádzame s uspokojením od žltého kontajnera, ktorému sme práve zverili vrece napchaté prázdnymi sáčkami, stlačenými PET fľašami a podobným šuštivým materiálom, prakticky sa z celého tohto odpadu zrecykluje len okolo dvadsiatich percent a ekonomika celej veci je pochybná.

Má to dôvody, pre ktoré problém nemá jednoduché riešenie.

Trochu mi to pripomína moju obľúbenú tému verejného zadlženia: veľa pokrytectva, málo snahy o prevenciu a pozvoľná agregácia problému, kým nezačne prerastať cez hlavu.

Recyklačná linka na hliník

Prvý kameň úrazu: nie je materiál ako materiál

Pomerne ľahko a efektívne sa recyklujú napríklad kovy. Klasickým prípadom, dokonca tak klasickým, že na neho v súvislosti s pojmom recyklácie ani nemyslíme, je zlato.

Zlato

Prevažná väčšina raz vyťaženého zlata sa používa znovu a znovu v rôznych podobách. Je pokojne možné, že náušnice, ktoré nosí vaša susedka z piateho poschodia, tvorili pred mnohými storočiami - samozrejme v inej forme - súčasť zlatého pokladu inky Atahualpa.

(No nie je to až tak pravdepodobné; približne dve tretiny dnes dostupného zlata boli vyťažené po roku 1950. Španieli odviezli z Nového sveta len asi 180 ton zlata, čo zodpovedá dnešnej svetovej produkcii za mesiac. Ďaleko väčším zdrojom ich bohatstva bolo striebro z Potosí.)

Hliník a oceľ

Podobným prípadom je hliník alebo oceľ. Ak prídete dnes do Ostravy, zistíte, že z vysokých ťažných veží ostravských baní veľa nezostalo, a to aj napriek tomu, že mesto kedysi bývalo centrom baníctva.

Je to spôsobené tým, že oceľ, použitá na ich konštrukciách, je príliš vzácna na to, aby len tak stála na daždi bez akéhokoľvek využitia.

Vzhľadom k tomu, že prvovýroba hliníka alebo ocele zo surovej rudy je dosť náročná na energiu, recyklácia týchto kovov sa výrazne oplatí a funguje už viac ako sto rokov, bez toho, aby vyžadovala nejakú štátnu pomoc a podobné útoky na vrecko daňovníka.

Ťažobná veža bývalej bane Jindřich takmer v centre Ostravy.
Pamätám si ich z detstva ďaleko viac. Foto: Hons, Wikipedia

Sklo

Solídne recyklovateľným materiálom je aj sklo, ktoré sa dá sa použiť opakovane a viackrát. Vyhodené sklo je možné triediť automaticky pomocou špeciálnych optických prístrojov a strojovo ho umyť od zvyškov potravín, nápojov a podobne; potreba ľudskej ručnej práce v tomto prípade nie je veľká.

Sklo je možné dokonca primiešavať betónu, pričom výsledok vôbec nevyzerá zle.

Najväčšie problémy nastanú, ak niekto vyhodí do bežného odpadu špeciálne ohňovzdorné sklo typu Pyrex, ktoré potom v tavnej zmesi robí „neplechu“.

Papier

O niečo horšie je na tom papier. Ten už sa od nečistôt len tak umyť nedá, zvlášť nie od mastnoty.

Typickým príkladom sú použité krabice od pizze, presiaknuté olejom a zvyškami syra. Odseparovať priemyselne tuk od papierových vlákien je v súčasnosti nemožné.

Lenže vysvetliť širšej populácii, čo je ešte akceptovateľná úroveň znečistenia obalu a čo už nie, je podobne nemožné.

Na konci triedenia sa papierový odpad musí preberať ručne, jeden kus po druhom, a kontaminované časti oddeľovať buď na skládkovanie, alebo spálenie. Tento druh práce zatiaľ roboti nezvládajú, takže ho musia robiť ľudia - v západnom svete je to pekne drahá záležitosť, navyše nevábna, teda sa na ňu veľa záujemcov nehlási.

Už niekde tu sa začína moderný recyklačný proces zadrhávať a je výrazne stratový.

Plast

No a potom je tu plast a „radosti“ s ním spojené.

Problém s kontamináciou potravinami a inými zvyškami je u plastových obalov podobný ako u papiera, lenže k nemu pribúdajú ďalšie detaily.

Plasty sú chemickým zložením dosť rôzne a delia sa do siedmich základných recyklačných tried, z ktorých len niektoré sa dajú bez problémov spracovať znova.

Keďže v odpadových nádobách sú všetky druhy plastu premiešané, musí ich niekto opäť rozdeľovať ručne. A to ani nehovoríme o tom, že existujú rôzne kombinované výrobky, ktoré majú na vrchnej strane iný plast než na tej spodnej, prípadne vonkajšok iný ako vnútro - a personál, ktorý ich triedi, by mal takéto veci byť schopný rozpoznať.

Netreba sa preto čudovať, že výroba nového plastu je dnes ekonomicky výhodnejšia, než recyklácia toho starého.

Táto ekonomická "nerovnica" dosť závisí od svetových cien ropy, ktoré sú v poslednom čase nie síce úplne nízke, ale znesiteľné. Ročne sa vyrobí cca 300 miliónov ton nového plastu, takže okolo štyridsať kíl na osobu. Trend pritom rastie.

Až doteraz existovali v podstate len dva spôsoby ako sa zbavovať plastového odpadu. Oba takmer súčasne dospeli do stavu, kedy sa už v nich nedá pokračovať.

Ten prvý, africko-ázijský, by sme mohli pomenovať slovami "jednoducho to vyhoď, vietor a rieka to niekam odnesú". Ázijské rieky vypúšťajú do svetových oceánov neskutočné množstvo svinstva, Afrika je zatiaľ pozadu, ale pri svojom populačnom raste by mohla Áziu dohnať a predbehnúť. Vyše 90 percent plastového odpadu, ktorý sa dostane do mora, pochádza z Afriky a Ázie.

(Zaujímavá výnimka: supertvrdé zákony ohľadom plastových tašiek má už viac ako desať rokov Rwanda. A dôsledne ich vymáha, na hraniciach i vo vnútri krajiny.)

Potom je druhý prístup, prístup bohatších krajín, a ten znie "vyvezieme to do Číny".

Presnejšie povedané znel, pretože teraz to už nie je možné. Veľa desaťročí bola Čína ochotná dovážať odpad z Ameriky, Európy či Austrálie na ďalšie spracovanie - jedným smerom sa na kontajnerových lodiach plavili čínske výrobky na predaj na západných trhoch, druhým sa vracal hrubo predtriedený odpad, len z USA cca 4 000 kontajnerov denne.

Ťažko povedať, ako sa s týmto "tovarom" v Číne zaobchádzalo. Časť bola určite spracovaná na novú surovinu, iná časť mohla skončiť v rieke a následne v mori.

S touto praxou je však koniec, pretože Čínu prestalo baviť byť skládkou sveta a tamojšia vláda vydala zákaz importu odpadu na recykláciu, ak nie je predtriedený aspoň na 99,5 % čistoty. Čo je presne tá nákladná časť celého procesu.

A tým sa celý západný recyklačný model de facto zrútil.

Veľmi dočasným a neúplným riešením bolo presmerovanie odpadových tokov do iných krajín, ako je Vietnam, Indonézia, Thajsko, Malajzia alebo India. (Rozsiahly článok na National Geographic.)

Lenže: tieto krajiny nedisponujú dostatočnou infraštruktúrou na to, aby absorbovali milióny ton odpadu, ktoré predtým spracovávala Čína, a okrem toho predsa len bohatnú, majú nejakú národnú hrdosť a nechcú sa stávať skládkou odpadu z cudziny.

Predchádzajúcim generáciám možno stačila k spokojnosti ľubovoľná strecha nad hlavou, absencia vojny a miska ryže na večeru, ale mladší obyvatelia týchto krajín majú vyššie nároky na životnú úroveň a hrabať sa v dovezených odpadkoch sa im nechce o nič viac, než nám.

Práve ázijské krajiny majú dosť veľký problém s produkciou vlastných odpadov a majú tiež v úmysle s ním postupne niečo robiť, len čo vyriešia horúcejšie úlohy (napríklad výstavbu siete záchodov v Indii). Dôsledkom je, že čínsky zákaz dovozu odpadov odštartoval v juhovýchodnej Ázii reťazovú reakciu ďalších zákazov; čoskoro sa dvere zatvoria všade.

Tým, že Ázia začala odmietať spracovanie odpadu z iných kontinentov, prestala západná hra na recykláciu plastov definitívne fungovať.

Keďže ručné triedenie je pri cenách práce vo vyspelom svete veľmi drahé, končí už dlhšie ako rok triedený plastový odpad na miestnych skládkach alebo v peci.

Tá druhá možnosť pritom nie je veľmi dobrá, pretože pri spaľovaní plastov vznikajú karcinogénne dioxíny a tie zatiaľ nevieme dokonale odfiltrovať.

Umelá hmota sa napokon vyrába z ropy práve z tých jej súčastí, ktoré veľmi dobre nehoria. Zostáva teda ich len zakopávať, ideálne niekde, kde nebudú kontaminované podzemné vody. Trebárs na púšti - lenže tých je v Európe trochu málo.

Update 23.4.2019 o 22.00: Poznámku o tých súčastiach ropy, ktoré moc dobre nehoria, treba škrtnúť. To som zase raz niečo neskontroloval poriadne ... ospravedlňujem sa.

Drvivá väčšina plastov sa vyrába polymerizáciou plynov ako etén a propylén, ktoré horia dobre. Avšak "dobre" neznamená "čisto", pri pálení plastov vznikajú rôzne toxické látky pevné aj plynné.

Iba špeciálne spaľovne s vysokou teplotou pece (zahriatie plastu na cca 1 000 stupňov a bez prístupu kyslíka) majú lepšie výsledky. Koniec update.

(Západoeurópske štáty začali po čínskom zákaze vyvážať svoj odpad napríklad do Poľska, kde však skoro došlo k sérii požiarov na skládkach a Varšava sa tiež rozhodla pre reštrikcie. Ďalšia časť končí v Bulharsku a Rumunsku. Nech žije tá európska solidarita, o ktorej tak často počujeme.)

Plastov sa pritom len tak zbaviť nemôžeme. Sú užitočné v mnohých situáciách. Každý si asi spomenie na medicínske pomôcky, ako sú jednorazové rukavice pre lekára alebo injekčné striekačky na jedno použitie.

Na zaujímavú a nie príliš známu skutočnosť upozorňuje článok z BBC: práve plastové obaly na potravinách, ktoré sú dnes považované za diablov vynález, výrazne znižujú mieru kazivosti jedla.

Vo vyspelom svete sa na ceste medzi farmou a predajnými regálmi pokazí len 3 % potravín, v rozvojových krajinách je to až 50 %, a dôležitým faktorom v tomto rozdieli je práve balenie, ktoré chráni potraviny pri preprave pred šírením plesní a iných škodcov.

"Nahá" uhorka hadovka vraj vydrží v predajnom stave približne tri dni, zabalená do plastu však až štrnásť dní.

Ak prepravujeme jablká v jednej veľkej debni, poškodí sa ich oveľa viac, než ak majú svoje "jamky", atď. To je celkom zásadný rozdiel.

Ak by zákaz použitia jednorazových plastov viedol k tomu, že väčšie množstvo poľnohospodárskej produkcie sa pokazí, tak vôbec nie je jasné, či by následky neboli horšie ako problém, ktorý sa ním má riešiť.

Hladných krkov je na svete čím ďalej viac, nakoniec aj európske domácnosti majú niekedy s cenami jedla problém.

Je to pekne tvrdý oriešok, že?

Osobne mi z toho vychádza, že najmenej zlým postupom by bolo plast starostlivo zbierať (aby sa nedostal do morí), prenajať si ako planéta kolektívne od Mauretánie alebo Líbye kus najsuchšej Sahary, kde nikto nežije, tam vyryť kilometer hlbokú dieru do zeme a premeniť ju na podzemnú skládku s tým, že časom treba niekto príde na to, ako tieto odpady efektívne spracovať na novú surovinu.

Elegantné to síce práve nie je, ale elegantné riešenie jednoducho nemáme.

Aj keby Európa zakázala všetok plast, nielen ten na jedno použitie (čo by malo výrazné vedľajšie následky), tak tri miliardy Číňanov, Indov a ďalších Ázijcov nikto cez noc nezaškolí.

Tam to trvať skôr celú jednu generáciu. A po tú dobu je potrebné mať nejaké dočasné riešenia.

Definitívnym riešením by mohol byť vynález novej generácie umelých hmôt, ktorá sa dá spracovávať opakovane podobne ako hliník alebo sklo.

To je však už vec výskumu, ktorému sa rozkázať nedá; ten meandruje po svojom a veľké skoky sú len málokedy zapríčinené peniazmi alebo tlakom zvonka.

Marian Kechlibar


Marian Kechlibar (1978) sa narodil v Ostrave, vyštudoval matematicko-fyzikálnu fakultu UK, zaujíma sa o dejiny, politiku a spoločenské dianie.

Článok vyšiel na blogu Kechlibar.net. 



Diskusia (0)

Pridajte komentár

Táto funkcia zabraňuje robotom pridávať neadekvátne príspevky. Zadajte prosím overovací kód, ktorý vidíte na obrázku.

Captcha image
Show another codezobraziť iný obrázok

Mohlo by vás zaujímať

Editoriál. Zálohovanie je zbytočné

Editoriál. Zálohovanie je zbytočné

Reklamný minister Sólymos sa rozhodol zaviesť zálohovanie nápojových obalov bez akejkoľvek diskusie. Úvodník vyšiel v júlovom vydaní mesačníka Odpadové hospodárstvo 2019/07.

Editoriál. Tyrania dobrých (eko)úmyslov

Editoriál. Tyrania dobrých (eko)úmyslov

Vo svetoznámom denníku The Guardian sa rozhodli ešte intenzívnejšie zdôrazňovať potrebu ochrany životného prostredia. Redaktor pre životné prostredie Damian Carrington ohlásil radikálny krok redakcie.

K Smart City patria aj smart kontajnery. Senzory slovenskej firmy šetria i 30 % nákladov

K Smart City patria aj smart kontajnery. Senzory slovenskej firmy šetria i 30 % nákladov

Senzory, ktoré monitorujú, ako sa polopodzemné kontajnery plnia odpadom, pomáhajú v Nitre chrániť životné prostredie, čas aj náklady.