Plasty recyklujeme viac ako Rakúšania, tí ale zvyšok spaľujú, my skládkujeme

V poslednom období sa na slovenskom aj českom odpadovom nebi výrazne skloňuje problematika plastových odpadov. Predovšetkým zvyškov po separácii a recyklácii a ďalšom nakladaní s týmto odpadom. 

Môžeme zvyšky z recyklácie zneškodniť na skládke? Nesmieme? A môže sa nám vôbec niečo pri recyklácii zvýšiť? Aké sú vôbec limity recyklácie plastov?

Pomerne dobrý teoretický základ o limitoch recyklácie si možno prečítať napríklad od Arneho M. Ragossniga a Daniela R. Schneidera. Otázka typu, aká je správna úroveň recyklácie plastových odpadov a kedy by sme už mali dať prednosť energetickému zhodnoteniu pred materiálovým, nemá jednoznačnú odpoveď.

V rámci LCA je potrebné posúdiť predovšetkým technologické, ekonomické, ale aj environmentálne a sociálne otázky. A nielen citovať jednu vetu, navyše vytrhnutú z kontextu, nejakej európskej smernice. A predovšetkým je potrebné si uvedomiť, že existuje technologický bod, za ktorým je už možné recyklačné kvóty zvyšovať len na úkor kvality výsledných recyklátov.

Známy nemecký odborník a špecialista na odpadové hospodárstvo Karl Biedermann zo spolkového ministerstva životného prostredia už v roku 2012 vo svojom príspevku v nemeckom odpadovom časopise Müll und Abfall napísal: „Realizácia vízie spoločnosti s nulovým odpadom, kde žiadny odpad nebude zneškodňovaný, ale bude na 100% recyklovaný, je nemožná.“

Bez toho aby som sa púšťal do siahodlhých technických, ekonomických a ideologických zdôvodňovaní tej - ktorej limitnej hranice recyklácie plastov, uvediem vo svojom príspevku iba pár grafov a krátky komentár. Jedenkrát vidieť je lepšie ako stokrát počuť, pretože aj stokrát vypovedaná lož sa stáva pravdou.

Vo svojom krátkom príspevku by som chcel poukázať na to, aké sú skutočné úrovne recyklácie (a zvyškov) dosahované v reálnych technických a ekonomických podmienkach.

Plasty vo svete

Ako uvádza spoločnosť Mckinsey & Company, z celkového objemu plastového odpadu vyprodukovaného na svete v roku 2016 (260 miliónov ton) bolo iba 16 % plastového odpadu spätne vyzbieraného na recykláciu, 25 % sa zhodnotilo energeticky, 40 % plastového odpadu skončilo na skládkach a 19 % odpadu skončilo na smetiskách, teda neriadených skládkach, alebo uniklo do morí.

Aj z tých 16 % „recyklovaných“ plastov sa však nakoniec využilo ako recyklát len 12% a zvyšné 4 % predstavujú procesné straty, ktoré často končia na skládkach, smetiskách alebo v mori. Znázorňuje to schéma.

Kolobeh plastov vo svete v roku 2016 | Foto:Mckinsey & Company

Plasty v EÚ

V prípade EU je situácia samozrejme iná, nakoľko samotná Európska komisia považuje štáty EÚ-27 za svetových lídrov v environmentálnych inováciách a prístupoch. 

Podľa správy publikovanej na portáli Plastics Europe spotreba plastov v EÚ-28 v roku 2018 predstavovala 51,2 mil. ton, pričom šesť najľudnatejších štátov, Nemecko, Taliansko, Francúzsko, Španielsko, Veľká Británia a Poľsko, si ukrojili z tohto koláča až 80 %. Slovensko sa so svojou spotrebou plastov okolo 0,5 mil. ton zaradzuje na 19. priečku rebríčka.

Aj keď sa v EÚ od roku 2006 množstvo vyseparovaného plastového odpadu na materiálovú recykláciu zdvojnásobilo, stále ešte 25 % plastového odpadu po ukončení spotreby končí v EU na skládkach.

Spôsoby nakladania s odpadmi z plastových obalov v EÚ

Podobné rozdelenie platí aj v nakladaní s odpadmi z plastových obalov v EÚ-28. Celkovo bolo v roku 2018 vyzbieraných 29,1 mil. ton plastových obalov, pričom 32,5 % sa recyklovalo materiálovo (19 % mimo EÚ), 42,6 % sa zhodnotilo energeticky a 24,9 % sa zneškodnilo skládkovaním.

Zároveň je potrebné upozorniť, že za roky 2016 až 2019 došlo k poklesu exportu plastových obalov o 39%.

Samozrejme nechýbať nemôže ani klasický porovnávací stĺpcový graf, kde sa vyčleňujú lídri, teda „krajiny so zákazom skládkovania plastov“. Krajiny, v ktorých boli prijaté obmedzenia pre skládkovanie recyklovateľného a zhodnotiteľného plastového odpadu podľa spomínanej správy dosahujú vyššiu mieru recyklácie týchto odpadov.

K tomuto polemickému názoru sa vrátim pomocou trochu iného grafu. Tak, ako pohár naplnený do polovice je pre niekoho „poloplný“ a pre iného môže byť „poloprázdny.“

Porovnanie krajín EU podľa spôsobu nakladania s plastovými obalmi v roku 2018

V roku 2017 Daniel Schwabl publikoval na konferencii v Aténach podobný graf o nakladaní s odpadmi z plastových obalov, len dáta pochádzali ešte z roku 2014. Tento graf som len mierne graficky upravil, aby sa zvýraznili spôsoby nakladania, a farebne som ohraničil tri prirodzené skupiny krajín podľa prevládajúceho spôsobu nakladania s týmto druhom odpadov.

V grafe je oranžová skupina krajín, kde prevláda skládkovanie obalových plastových odpadov (70 – 85 %), aj keď recyklácia nie je úplne zanedbateľná (10 – 30 %).

Najrozsiahlejšia je druhá, fialová skupina krajín, kde sa skládkuje už len 30 – 60 %, recykluje sa 20 - 36% a energeticky sa zhodnocuje 40 – 65 %.

Do tretice je tu zelená skupina „premiantov,“ kde sa skládkuje menej ako 5 % plastových odpadov, miera recyklácie sa pohybuje od 24 - 40 % a úroveň energetického zhodnocovania vyskočila na 55 – 75 %.

Ak by sme mali možnosť zostaviť takéto grafy v časovom slede, tak zistíme, že vektor času sa z pravého modrého rohu (od 100 % skládkovania) presúva šikmo doľava. Ale nie na zelený vrchol uprostred hore.

Napríklad na dátach z Nemecka je vidieť, že z každých 1 000 ton odklonených od skládkovania išlo len približne 200 - 250 ton na recykláciu a až 750 - 800 ton na energetické zhodnotenie. Je to dané technologickými a fyzikálnymi zákonitosťami, ktoré prirodzene určujú recyklačné limity. A nie nejaké vysnené čísla, ktoré odhlasuje Európsky parlament ako pri losovaní tomboly na Titanicu.

Rozdelenie krajín EU do skupín podľa spôsobu nakladania s plastovými odpadmi (rok 2014)

OBR 4 Rozdelenie krajín EU do skupín podľa spôsobu nakladania s plastovými odpadmi (rok 2014)

Rozdiel medzi zelenými premiantmi a fialovými zaostávajúcimi členmi EÚ-28 je len v miere energetického zhodnocovania plastových odpadov.

Česko, Španielsko a nakoniec aj Slovensko výrazne viac recyklujú plasty ako, napríklad, Švajčiarsko či Rakúsko. O členstvo vo vysnenej zelenej skupine nás pripravuje len skutočnosť, že nemáme dostatok zariadení na energetické zhodnocovanie plastových odpadov (ZEVO), respektíve že nastavené legislatívne podmienky neumožňujú radikálnejší odklon od „zahrabávania“ k „spaľovaniu“ tohto druhu odpadu.

Plasty v Nemecku

Na záver stojí za pozornosť bližší pohľad na situáciu v Nemecku. Ako ekonomicky najsilnejšia a najľudnatejšia krajina súčasnej EÚ-27 sa Nemecko často pasuje do role lídra či vzoru pre ostatné členské štáty. Spôsoby nakladania s plastovými odpadmi v tejto najzelenšej krajine EÚ by pre nás teda mohli byť inšpiráciou.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.