Ktoré elektrické prístroje sú odpadom?

Spor vo veci samej

Vnútroštátny (holandský) súd sa obrátil na Súdny dvor Európskej únie („SDEÚ“) a požiadal ho o výklad ustanovení článku 2 bodu 1 Nariadenia o preprave odpadu[1] v spojení s článkom 3 bodom 1 Smernice o odpade[2] v rámci odvolacieho konania podaného spoločnosťou Tronex BV („Tronex“), ktoré spoločnosť podala proti rozsudku holandského súdu nižšieho stupňa. Tronex sa zaoberá veľkoobchodom so zvyškovými položkami elektrických a elektronických prístrojov.

Na prvom stupni bola spoločnosti Tronex uložená podmienečná pokuta v dôsledku údajnej prepravy odpadu v rozpore s Nariadením o preprave odpadu, keďže v roku 2014 sa zistilo, že táto spoločnosť mala v úmysle prepraviť tretej osobe so sídlom v Tanzánii dodávku elektrických a elektronických prístrojov („predmetná dodávka“).

Predmetnú dodávku v hodnote pár tisíc eur tvorili elektrické varné kanvice, naparovacie žehličky, ventilátory a holiace strojčeky, pričom prevažná časť prístrojov sa nachádzala v originálnom balení, avšak niektoré z nich nemali žiadne balenie. Dodávku tvorili jednak prístroje, ktoré spotrebitelia vrátili na základe výrobnej záruky, a taktiež tovar, ktorý napríklad z dôvodu zmeny sortimentu už nebol v predaji.

Okrem toho niektoré zariadenia boli chybné. Spomínaná preprava sa uskutočnila bez oznámenia alebo súhlasu podľa Nariadenia o preprave odpadu.

Prokuratúra tvrdila, že keďže sa Tronex chcel týchto prístrojov zbaviť, lebo neboli vhodné na bežný predaj, a preto ide o odpad, keďže za odpad sa (zjednodušene) považuje každá látka alebo vec, ktorej sa držiteľ chce zbaviť. Pochopiteľne, Tronex s takýmto záverom nesúhlasil, keďže podľa nich sa tovaru nezbavili, ale predali ich ako bežné tovary s určitou hodnotou na trhu.

Predložené otázky

Holandský súd preto konanie prerušil a položil SDEÚ tri otázky.

V rámci prvej otázky sa holandský súd pýta, či sa maloobchodník, ktorý získal tovar od veľkoobchodníka, ktorému vrátil spotrebiteľ tovar, resp. daný tovar sa stal nadbytočným, má považovať za držiteľa, ktorý sa predmetu zbavuje v zmysle čl. 3 Smernice o odpade. Otázka bola doplnená podotázkami, pri ktorých sa súd pýtal, či na uvedené má vplyv, že tovar má ľahko odstrániteľnú chybu a/alebo chyba je taká závažná, že prístroj už nie je vhodný na svoj pôvodný účel.

Pri druhej otázke sa súd pýta, či sa maloobchodník, ktorý ďalšiemu kupujúcemu (zvyšného tovaru) predá tovar, ktorý maloobchodníkovi vrátil spotrebiteľ, resp. daný tovar sa stal nadbytočným, má považovať za držiteľa, ktorý sa predmetu zbavuje v zmysle čl. 3 Smernice o odpade. Ani pri tejto otázke nechýbali dodatočné otázky ohľadom vplyvu výšky ceny zvyšného tovaru a nedostatkov rozsahu, ktorý by zabraňoval použitiu prístroja na pôvodný účel.

Pri svojej poslednej otázke sa súd pýtal, či sa veľkoobchodník, ktorý zahraničnej tretej osobe predá veľkú dodávku tovaru od maloobchodníkov, ktorým bol vrátený spotrebiteľmi, resp. daný tovar sa stal nadbytočným, považovať za držiteľa, ktorý sa zbavuje dodávky tovaru v zmysle čl. 3 Smernice o odpade. Otázka bola takisto rozšírená o vyššie uvedené podotázky.

O prejudiciálnych otázkach

SDEÚ začal svoju argumentáciu výkladom pojmu „zbaviť sa“, ktorý je pre posúdenie otázok kľúčový, keďže aj samotná definícia pojmu „odpad“ sa viaže práve na to, čoho sa chce držiteľ zbaviť.

S ohľadom na svoju judikatúru SDEÚ (napr. rozhodnutie Shell Nederland) hovorí, že pojem „zbaviť sa“ treba vykladať tak, aby došlo k minimalizácii negatívnych účinkov tvorby a nakladania s odpadmi na zdravie ľudí a životné prostredie, a preto tento pojem nemožno vykladať zužujúco. Takisto pojem „zbaviť sa“ v zmysle Smernice o odpade zahŕňa súčasne „zhodnocovanie“ a „zneškodňovanie“ určitej látky alebo predmetu.

SDEÚ zdôrazňuje, že treba venovať mimoriadnu pozornosť okolnosti, že dotknutý predmet alebo látka nemá alebo už nemá použitie pre jej držiteľa, takže tento predmet alebo látka predstavuje záťaž, ktorej sa usiluje zbaviť.

Ak totiž ide o taký prípad, existuje určité riziko, že držiteľ odpadu sa predmetu alebo látky, ktorý sa u neho nachádza, zbaví spôsobom, ktorým by mohla byť spôsobená ujma životnému prostrediu, najmä jeho svojvoľným opustením, nepovoleným ukladaním alebo nekontrolovaným zneškodňovaním.

V tejto súvislosti je stupeň pravdepodobnosti opätovného použitia veci, látky alebo výrobku bez predchádzajúcej operácie spracovania relevantným kritériom na posúdenie, či ide o odpad v zmysle Smernice o odpade. Nebolo by totiž vôbec dôvodné, aby požiadavkám správneho spracovania odpadu podliehali tovary, látky alebo predmety, ktoré chce ich držiteľ za výhodných podmienok hospodársky využiť alebo uviesť na trh, a to bez ohľadu na akékoľvek zhodnotenie.

SDEÚ ozrejmuje, že v prejednávanom prípade sa musí preskúmať, či sa elektrické prístroje, ktoré tvoria predmetnú dodávku, majú považovať za „odpad“ v momente, keď ich holandské colné orgány objavili. Zjednodušene povedané platí, že ak prístroje už neboli vhodné na svoj pôvodný účel, tak toto môže predstavovať nepriamy dôkaz, že sa ich chcel Tronex zbaviť, keďže predstavovali záťaž.

Naopak, ak dané prístroje mali zostatkovú hodnotu a Tronex za ne zaplatil určitú sumu, tak sa pojem „odpad“ nesmie chápať ako vylučujúci látky a predmety obchodnej hodnoty, ktoré sú schopné hospodárskeho opakovaného použitia.

SDEÚ vyhodnotil túto polemiku až priam šalamúnskym spôsobom. Jednoducho povedal, že ak preprava dodávky elektrických prístrojov do tretej krajiny obsahuje prístroje, v prípade ktorých sa predtým neoverilo, či správne fungujú, alebo ktoré nie sú správne chránené pred poškodením spojeným s prepravou, tak takúto prepravu treba považovať za „prepravu odpadu“, keďže evidentne chýba záujem, aby fungovali aj po dokončení prepravy.

Naopak také veci, ktoré sa stali nadbytočné v sortimente predávajúceho a sú v pôvodnom neotvorenom balení, nemožno bez nepriamych dôkazov svedčiacich o opaku považovať za odpad.

Záver

Autori súhlasia, že SDEÚ je niekedy oprávnene kritizovaný za prílišnú formalitu a nie ojedinelé vykorčuľovanie spod jednoznačnej odpovede na položené otázky.

Prípad Tronex BV avšak ukazuje, že SDEÚ vie často byť aj pragmatický a poskytujúci jednoduché odpovede.

Funguje prístroj a dodávateľ má záujem, aby fungoval aj po preprave? Ak je odpoveď áno, tak prístroj nie je odpad. Ak nie, treba splniť všetky povinnosti podľa Nariadenia o preprave odpadu.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.