Alena Popovičová: Ľudia nerozumejú tomu, že spaľovne majú bezpečné emisie

Okrem zamestnania vo vašej spoločnosti pôsobíte čiastočne aj na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave. Čomu sa primárne venujete na oboch pôsobiskách?

Na fakulte ochrane ovzdušia, vnútornému a pracovnému prostrediu. Vo firme poskytujeme konzultačné a poradenské služby všeobecne v oblasti životného prostredia, hlavne so zameraním na ochranu ovzdušia – teda emisie a imisie.

Kedy vás firmy vyhľadávajú?

Napríklad, keď potrebujú povolenie na prevádzku alebo vypracovať žiadosť pre OÚ alebo SIŽP, či administratívne zabezpečiť povinnosti vyplývajúce z legislatívnych predpisov. V prípade požiadavky spolupracujeme už aj pri príprave investičných zámerov, teda pred samotným vybudovaním prevádzky.

Následne, keď už majú firmy všetky potrebné povolenia a požadujú pravidelný prevádzkový servis, dohliadame na to, aby v pravidelných intervaloch vykonávali oprávnené merania emisií, nastavíme im harmonogram meraní, vypracovávame ročné hlásenia, dohliadame na plnenie legislatívnych požiadaviek a tak ďalej.

Meranie emisií

Majú výrobné prevádzky svoje vlastné meracie zariadenia?

Pokiaľ hovoríme o diskontinuálnom meraní, tak prevádzky môžu mať vlastné prístroje, ale výsledky z nich nemôžu byť použité v rámci konania vo vzťahu ku štátnej správe. Pokiaľ chcú mať oficiálny výsledok merania, s ktorým sa musia preukázať pri konaní na okresnom úrade alebo SIŽP, tak tieto merania vykonávajú špecializované firmy, resp. meracie skupiny.

Iná situácia je v prípade kontinuálnych meraní. Vtedy majú prevádzky vlastné meracie prístroje – automatizovaný merací systém (AMS), zloženie ktorého je ešte pred jeho inštaláciou schválené OÚ alebo SIŽP. Celý tento systém je minimálne raz ročne kontrolovaný vybranými meracími skupinami.

Alena Popovičová | Foto: redakcia

Ako to prebieha?

Meracia skupina príde na základe objednávky s vozidlom a prístrojmi, ktoré sa napoja na určené komíny a výduchy, pre ktoré sa uplatňujú emisné požiadavky, a vykonajú potrebné merania. Na ich základe potom vydajú správu, či daná spoločnosť dodržiava ustanovené emisné limity.

Čo sa stane, keď nespĺňa?

Vtedy začne konať okresný úrad alebo inšpekcia.

Nedá sa takáto kontrola obísť? Napríklad prevádzka bude počas merania vypúšťať menej emisií.

Prakticky je to nemožné. Ten, u koho sa vykonáva meranie, má presne určené povinnosti a zodpovednosti. V prípade diskontinuálneho oprávneného merania emisií sa prvé meranie s cieľom preukázať plnenie emisných limitov vykonáva pri tzv. emisne najhoršom stave, teda najmenej pri 90 % kapacite výroby. Tieto merania sa potom opakujú v určitom intervale.

V ktorých častiach prevádzky sa merania vykonávajú?

Existujú dva základné druhy meraní. Jedno meranie je zamerané na imisie – sledovanie kvality vonkajšieho ovzdušia, ktoré dýchame. Druhé je emisné meranie, ktoré sa vykonáva priamo vo výduchu alebo komíne, v ktorom je odpadový plyn odvádzaný od nejakého zariadenia a je vypúšťaný do vonkajšieho ovzdušia. Podmienky jednotlivých meraní sú jednoznačne určené predpismi.

Ako často musí prevádzka merať svoje emisie?

Pri diskontinuálnom meraní je zákonom určená perióda minimálne raz za šesť rokov, no môže to byť aj častejšie. Aj SIŽP má však možnosť urobiť v prevádzke emisnú kontrolu a vykonať inšpekčné meranie.

Emisie akých látok sa merajú?

Závisí to od charakteru prevádzky, teda podľa toho, čo vyrába, k akým procesom v nej dochádza, aké suroviny, materiály a prípravky používa.

Merajú sa aj emisie skleníkových plynov, teda najmä oxidu uhličitého?

Robia sa aj merania CO₂. Pre účely emisných kvót a obchodovaní s nimi však už ide o kontinuálne, teda nepretržité meranie CO₂, ktoré sú ešte kontrolované aj výpočtom emisií CO₂ na základe bilancie palív, používaných surovín a podobne. Pre klientov robíme aj tieto technické audity, teda overujeme, či ich výpočty sú správne.

Spaľovne odpadov majú prísnejšie limity

Spadajú pod legislatívu emisných kvót skleníkových plynov aj zariadenia na energetické využitie odpadov (ZEVO), teda laicky povedané „spaľovne“?

Nie. Spaľovne sú zo systému obchodovania s emisnými kvótami vyňaté. Netýka sa to však zariadení na spoluspaľovanie odpadov, ako sú napríklad cementárne, pretože tie vyrábajú konkrétny výrobok, v tomto prípade cement.

Do obchodovania s emisnými kvótami patria aj „čisté“ spaľovacie zariadenia, teda elektrárne či teplárne na fosílne palivo. Z odpadu je ťažké vyčísľovať CO₂. Navyše pri meraní CO₂ priamo v komíne sa musí sledovať aj produkcia CO, z ktorého až v atmosfére vzniká oxid uhličitý. Toto množstvo je k meranému CO₂ potom dopočítavané.

Čo sa týka klasických emisií znečisťujúcich látok, teda tých, ktoré priamo a negatívne vplývajú na zdravie človeka, majú ZEVO podobné emisné limity ako elektrárne či priemysel?

Emisné požiadavky pre spaľovne sú prísnejšie. Spaľovne totiž nemusia robiť len diskontinuálne merania emisií, ale musia mať nainštalovaný aj kontinuálny monitorovací systém – AMS.

Čo to znamená?

Meracie sondy majú nainštalované priamo v komíne a vybrané emisie sú neustále kontinuálne prehodnocované a konfrontované s ustanovenými emisnými limitmi. Kontinuálne meranie emisií sa vykonáva pre tuhé znečisťujúce látky, oxidy dusíka, oxid uhoľnatý, oxid siričitý, HCl, HF a organické látky vyjadrené ako celkový organický uhlík.

Emisie ťažkých kovov alebo dioxíny sa merajú diskontinuálne – no nie v intervale jedenkrát za šesť rokov, ale v oveľa kratšom, každé štyri mesiace či 1x za pol roka.

Okrem toho sú údaje z kontinuálneho monitorovania neustále sťahované a vyhodnocované. K týmto údajom má priamy prístup OÚ a SIŽP. Emisie zo spaľovne sú pod neustálou kontrolou. Mesačné a ročné údaje sú dokonca dostupné verejnosti.

Kde?

Na internetových stránkach prevádzkovateľa, resp. sú tieto údaje prevádzkovateľmi zasielané do tzv. systému NEIS – Národného emisného inventarizačného systému.

Majú spaľovne okrem dôslednejšieho monitoringu aj prísnejšie emisné limity, napríklad v porovnaní s bežnou elektrárňou?

Áno. Vo vyhláške sú stanovené emisné limity pre rôzne zariadenia. Okrem iného pre spaľovňu je stanovený emisný limit nielen pre polhodinové hodnoty, ale aj ako denný priemer.

Napríklad pri oxide síričitom (SO₂) je na 1 m³ odpadového plynu v spaľovni odpadu stanovený limit pri 11 % objemu O₂ nasledovne: 100 % nameraných hodnôt za polhodinu nesmie byť vyšších ako 200 mg/m³ a súčasne 97 % nameraných hodnôt za polhodinu nesmie byť vyšších ako 50 mg/m³ a denný priemer všetkých nameraných hodnôt nemôže byť vyšší ako 50 mg/m³. Čiže len 3 % nameraných hodnôt za polhodinu môže byť vyšších ako 50 mg/m³, ale v žiadnom prípade nesmú prekročiť hodnotu 200 mg/m³.

Zatiaľ čo pri bežnom spaľovacom zariadení s menovitým tepelným príkonom nad 50 MW (pri spaľovaní zemného plynu) žiadna hodnota nemôže byť vyššia ako 200 mg/m³ (pri 3 % obj. O₂), ale každá jedna hodnota môže byť vyššia ako 50 mg/m³.

Spaľovňa však môže mať väčší objemový prietok.

V niektorých prípadoch veľkých spaľovní taká situácia môže nastať. V prípade ZEVO je to však riešené výrazne vyšším komínom, aby aj v tomto prípade boli zabezpečené dobré podmienky na prenos a rozptyl znečisťujúcich látok.

Lacnejšou alternatívou k energetickému zhodnocovaniu odpadov je skládkovanie. Európska únia sa snaží tento spôsob koncovky odpadu utlmiť. Je to správne?

Skládkovanie je jednoznačne environmentálne horší spôsob nakladania s odpadom ako jeho energetické využitie v spaľovniach. Skládky môžu ohroziť podzemné vody, niekedy dochádza k ich zahoreniu, môžu spôsobovať sekundárnu prašnosť – úlety, nie vždy majú doriešené zhodnocovanie skládkových plynov. Nikdy presne nevieme, čo je v nich zakopané.

Alena Popovičová | Foto: redakcia

Verejnosť ZEVO nedôveruje

Na Slovensku sa za ostatné desaťročie pokúsilo viacero investorov prísť s návrhom na vybudovanie ZEVO alebo iných zariadení na zhodnotenie odpadov s čiastočnou výrobou energie. Skončili sa neúspešne, pretože narazili na odpor verejnosti. Na Západe sú pritom takéto zariadenia umiestnené aj priamo v centrách miest. Dá sa tento odpor verejnosti racionálne vysvetliť?

Nedá. Boli robené štúdie, v ktorých starú spaľovňu mala nahradiť nová, modernejšia, s podstatne nižšou produkciou emisií. Aj tú obyvatelia odmietli.

Musí byť prevádzka vzdialená od obydlí podľa nejakého predpisu?

Žiaľ, naša národná legislatíva má informatívne odstupové vzdialenosti publikované len formou prílohy k odvetvovej technickej norme. Uvedené vzdialenosti sú len pracovnou pomôckou pri posudzovaní umiestnenia nových stavieb (technológií) z hľadiska ich „všeobecnejšieho” environmentálneho vplyvu. Lenže odstupové vzdialenosti nie sú problémom len pre nové prevádzky, ktoré sa budujú „na zelenej lúke“. Mestá a obce sa totiž rozširujú, zrazu výstavbou obydlí „dobehnú“ prevádzku, ktorá stála za mestom od nepamäti a ľudia sú zrazu nespokojní.

Ak by tieto vzdialenosti boli stanovené záväzným predpisom, mestá a obce by nemohli do územného plánu zahrnúť bytovú výstavbu v tesnej blízkosti prevádzok.

Kvalita ovzdušia

Zlepšuje sa kvalita ovzdušia na Slovensku?

Jednoznačne áno. Mnohé prevádzky prešli za ostatné desaťročia výraznou modernizáciou, minimalizuje sa dovážanie starých technológií. Investuje sa do energeticky menej náročných zariadení.

Iná vec sú emisie z dopravy.

Bezpochyby áno. No za ďalší problém považujem aj lokálne zdroje vykurovania v zimnej sezóne, teda napríklad rodinné domy. Problém je významný najmä v obciach, ktoré nie sú plynofikované a ktorých obyvateľstvo, predovšetkým z ekonomických dôvodov, preferuje čo najlacnejšie palivo, napríklad aj vlastný odpad.

V Česku môže obec, po predchádzajúcom upozornení vlastníka, uskutočniť kontrolu v rodinnom dome, aby preverila, čím majiteľ vykuruje.

Toto opatrenie už dosť výrazne zasahuje do súkromia. A je len na vôli kontrolovaného, či vás do domu pustí a umožní vykonať kontrolu alebo nie. Lepším sa mi javí model, ktorý sa využíva napríklad v severských krajinách. Kominár tu môže zobrať ster z vnútra komína a na základe rozboru sa vyhodnotí, čo sa v dome v ostatnom čase spaľovalo.

Sú slovenské emisné limity všeobecne menej prísne ako európske?

Skôr nie. Práve naopak. Zahraniční investori mávajú problém s tým, že aj napriek tomu, že naše právne predpisy vychádzajú z predpisov platných v celej EÚ, v rámci národnej legislatívy ich dopĺňame a upravujeme o ďalšie požiadavky.

IPKZ a EIA

Schvaľovanie stavby podlieha mnohým procesom, dva z nich sú asi najznámejšie: integrované povoľovanie a kontrola znečisťovania (IPKZ) a posudzovanie vplyvov na životné prostredie (EIA). V čom je ich principiálny rozdiel?

EIA rieši, či vybudovanie novej prevádzky, resp. zmena na jestvujúcej, môže byť v danej lokalite vôbec realizovaná, resp. za akých podmienok sa môže realizovať a posudzujú sa jej synergické vplyvy na životné prostredie. IPKZ ide do detailov, je to napr. už stavebné povolenie, v rámci ktorého sa rozhoduje o konkrétnych detailoch výstavby.

Častou výhradou verejnosti proti výstavbe nejakého zariadenia je smrad. Je v legislatíve nejako kritériovo ošetrený?

Smrad je subjektívny pocit. Niekomu môže nejaký pach smrdieť, inému voňať. Hovoríme tomu hedonický efekt. Z chemického hľadiska nie všetko, čo smrdí, musí byť nebezpečné. Zvyčajne to dokonca býva naopak.

Smrad často cítime už pri nízkych koncentráciách, často na úrovni ppm alebo ppb, ale látka, ktorú cítime, môže byť iritujúca, alebo život ohrozujúca, až pri niekoľko rádovo vyšších hodnotách.

Napríklad kyselina maslová má zvieravo kyslú chuť a nepríjemne páchne, pričom ľudský čuch je detekuje už pri koncentrácii 10 ppm. Bežne sa nachádza v mliečnych produktoch, ako je kozí syr alebo pokazené maslo, a je prirodzeným produktom fermentácie škrobu. Okrem toho, že smrdí, je však v podstate neškodná.

Na Slovensku, v rámci ovzdušiarskej legislatívy, sú pachové látky riešené v rámci prílohy 3 k vyhláške MŽP SR č. 410/2012 Z. z.

CO₂

Čoraz silnejšou témou tohto storočia sú emisie skleníkových plynov, najmä oxidu uhličitého. Zdá sa, ako keby táto téma vytláčala problémy ostatných emisií na okraj.

Do systému obchodovania s emisnými kvótami navyše nie sú zaradené emisie viacerých skleníkových plynov, napríklad metánu či samotnej vodnej pary, ktoré sú skleníkovými plynmi s oveľa vyšším potenciálom globálneho otepľovania ako CO₂.

Obchodovanie s emisiami skleníkových plynov sa navyše týka len výstupov z prevádzky, nepočíta celú uhlíkovú stopu výsledného výrobku.

Uhlíková stopa je nepriamym ukazovateľom spotreby energií, výrobkov a služieb. Vyhodnocuje množstvo skleníkových plynov, ktoré zodpovedá aktivitám firmy či výrobe konkrétneho výrobku. Uhlíková stopa nezodpovedá priamym emisiám z prevádzky. Preto je to z praktického hľadiska skôr imidžová záležitosť.

Regulácia skleníkových plynov obchodovaním s ich emisnými kvótami sa týka len vybraných druhov prevádzok, leteckej a lodnej dopravy.

Problémom však je, že aj tu existujú viaceré výnimky, pre ktoré do systému obchodovania s emisnými kvótami nespadajú všetky činnosti.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.