Michal Sebíň: Systém je nestabilný na úrovni obcí, treba to zmeniť (VIDEO)

Výrobcovia svoje ciele plnia, systém rozšírenej zodpovednosti výrobcov (RZV) pre obaly a neobalové výrobky funguje, avšak nie je liekom na všetky oblasti odpadového hospodárstva na Slovensku.

Systém vykazuje nestabilitu na úrovni obcí. Vhodným riešením by mohla byť inšpirácia zahraničím a takzvaným systémom zdieľanej infraštruktúry.

Aj takto zhodnotil päť rokov fungovania RZV na Slovensku Michal Sebíň, riaditeľ organizácie zodpovednosti výrobcov (OZV) NATUR-PACK, na konferencii Odpady 2021.

V článku sa dozviete:

• ako navrhuje Sebíň vyriešiť evidenciu priemyselných odpadov,
• za čo zodpovedajú výrobcovia,
  
• na koľko odpadov nemajú výrobcovia dosah,
• ako sa plnia ciele pre odpady z obalov,
• kde a ako vykazuje systém OZV pre obaly nestabilitu a čo s tým.
  

M. Sebíň zdôrazňuje, že výrobcovia zodpovedajú za triedený zber od občanov, financujú triedený zber „dvadsiatkových“ odpadov z obalov a neobalových výrobkov.

Ďalším prvkom je výkup od občanov. „Sú to výkupne, ktoré vykupujú odpady tiež pod katalógovým číslom 20,“ dodáva ďalej s tým, že v tomto prípade sú OZV-čky skôr pasívnym prijímateľom týchto množstiev. „A čo je dôležité, z týchto dvoch zdrojov vlastne výrobcovia plnia tie ciele zberu,“ zdôrazňuje.

Cieľ zberu je nastavený tak, že určuje každej OZV-čke, aké percentuálne množstvo odpadu má pre každý kalendárny rok vytriediť z komunálneho odpadu.

Ďalšou množinou odpadu, ktorá je súčasťou rozšírenej zodpovednosti výrobcov, sú odpady z obalov, ktoré patria pod katalógové číslo 15. Sú to teda odpady z obalov, ktoré tvoria priemyselní pôvodcovia.

„Všetky tieto tri skupiny odpadov vstupujú do plnenia limitov recyklácie a zhodnotenia, čo je, dá sa povedať, taký najdôležitejší cieľ, ktorý majú výrobcovia plniť, a ktorý bol prenesený do našej legislatívy zo smernice o obaloch,“ vysvetľuje M. Sebíň.

Pod kontrolou výrobcov je triedený zber od občanov. Ako už bolo povedané, pri výkupniach má OZV-čka skôr pasívnu pozíciu a množstvá z výkupní len dostáva podľa príslušnosti k danej obci, kde sa odpad vykúpil, a s ktorou má daná OZV zmluvu.

Posledné dva zdroje (výkup od občanov a priemyselní pôvodcovia) teda nie sú pod kontrolou výrobcov, na rozdiel od prvej skupiny, ktorá je zaregulovaná zákonom, v ktorom sú presne definované vzťahy medzi výrobcami alebo OZV-čkami a obcami, OZV-čkami a zberovými spoločnosťami. Na druhej strane v prípade výkupní a priemyselných pôvodcov ide o skupiny odpadov, ktoré zákon detailnejšie ani nerieši.

Foto: OZV NATUR-PACK

„Výkupňa má zo zákona povinnosť OZV-čke ohlasovať množstvá, ale do veľkej miery musíme my ako OZV-čky tieto výkupne naháňať, snažiť sa získať tieto množstvá do systému. A pri tých priemyselných pôvodcoch je to naozaj len o tom, aké množstvá do systému potrebujeme, a ktorých pôvodcov sme oslovili,“ dodáva ďalej s tým, že pri priemyselných pôvodcoch sú tie čísla v skutočnosti vyššie ako tie, ktoré prechádzajú cez systém RZV, pretože z priemyslu vstupuje do systému len také množstvo, ktoré je potrebné na splnenie limitov.

Treba obnoviť § 58, avšak v jednoduchšej podobe

Tento problém bol riešený už v roku 2016, keď začal platiť súčasný zákon o odpadoch, a to cez § 58, ktorý však bol tak výrazne administratívne komplikovaný, že bol o rok zrušený.

Podľa tohto paragrafu boli všetci priemyselní pôvodcovia povinní nahlásiť množstvá zrecyklovaných odpadov z obalov do Koordinačného centra, ktoré ich potom automaticky prerozdeľovalo jednotlivým OZV-čkam.

Týchto priemyselných pôvodcov však mohli byť aj tisícky či dokonca desaťtisíce, čiže podľa M. Sebíňa išlo o administratívne nezvládnutú vec. „Ale myslíme si, že ten § 58 treba obnoviť, treba ho dostať do zákona v administratívne jednoduchšej podobe,“ zdôrazňuje ďalej.

Podľa M. Sebíňa by tak OZV-čky mali smerovať jednak finančnú podporu, ale aj celú energiu v oblasti vzdelávania do prvej skupiny triedeného zberu od občanov.

Až 50 % potenciálu ide mimo výrobcov

Za čo však výrobcovia nezodpovedajú? Nezodpovedajú za BRKO, ktorý tvorí približne 45 % obsahu zmesového komunálneho odpadu, ale aj textil a obuv, ktoré zatiaľ nespadajú pod systém RZV, avšak tvoria asi 5,41 % podiel v zmesovom komunálnom odpade. Dnes teda 50 % potenciálu, ktorý je možné vytriediť, ide mimo výrobcov.

Ďalej sú tu rôzne výnimky, napríklad pre výrobcov kníh, ktorí nespadajú pod systém RZV. Tento odpad sa však aj napriek tomu často nachádza v modrých kontajneroch, hoci výrobcovia kníh do systému neprispievajú.

Medzi výnimky však patria aj ďalší výrobcovia rôznych špecifických neobalových výrobkov. Z dôvodu niekedy nepresnej definície neobalového výrobku zo systému vypadnú, napriek tomu, že ich odpad sa v kontajneri na triedený odpad nachádza.

Pôvodný graf z októbra minulého roka ukazujúci potenciál triedeného zberu komodít, ktoré spadajú pod systém RZV, bol na úrovni 28,68 %. Aktuálne bol znížený na 24,67 %, čo svedčí o tom, že aj z toho potenciálu, ktorý sa dá vytriediť, už bola časť vytriedená.

Ciele pre odpady z obalov plníme

O fungujúcom systéme RZV svedčia aj čísla zo Správy o stave životného prostredia SR v roku 2019, ktorú nedávno vydalo Ministerstvo životného prostredia SR. V nej evirorezort pracuje s poslednými dostupnými dátami o nakladaní s odpadmi z obalov za rok 2018.

V roku 2018 dosiahla celková miera recyklácie odpadov z obalov 66,6 %. V smernici o obaloch je pritom stanovený cieľ recyklovať 65 % hmotnosti všetkých obalov uvedených na trh do roku 2025. „To znamená, že pre odpady z obalov systém už dnes presiahol čísla, ktoré sú zo smernice nastavené na rok 2025, jednak sumárne pre všetky obaly, ale aj pre väčšinu obalových komodít,“ konštatuje M. Sebíň.

V roku 2010, keď začal platiť druhý zákon o obaloch, Slovensko dosahovalo mieru recyklácie odpadov z obalov 45,7 %, pričom európsky priemer bol na úrovni 63,5 %. V roku 2018, čo je posledný dostupný údaj, sme dosiahli spomenutých 66,6 %, avšak európsky priemer zostal výraznejšie nezmenený (65,7 %).

Foto: OZV NATUR-PACK

Slovensko sa tak dostalo na nadpriemernú úroveň, pričom krajiny s vyššou mierou recyklácie odpadov z obalov sa pohybujú na veľmi podobnej úrovni ako my. Výnimkou je len premiant Belgicko.

Recyklácia plastových odpadov z obalov v roku 2018 dosiahla 51,4 %, teda podľa údajov Eurostatu je Slovensko v tejto oblasti piatou najlepšou krajinou v Únii. Európsky priemer je pritom 41,5 %.

Systém RZV pre obaly funguje, nie je však liekom na všetko

Mnoho ľudí teda zaujíma, ako je možné, že výrobcovia svoje ciele plnia, ale Slovenská republika ciele recyklácie komunálneho odpadu neplní.

Cieľ recyklácie komunálnych odpadov je stanovený na 60 % do roku 2030. V roku 2019 bolo Slovensko mierne pod 40 %.

Čísla z návrhu Programu odpadového hospodárstva SR na roky 2021 – 2025 jasne ukazujú, že ciele pre odpady z obalov ako celok, ale aj pre plasty, sklo, kovy, papier a lepenku sa plnia. Rozšírená zodpovednosť výrobcov sa vzťahuje aj na ďalšie komodity, ako sú pneumatiky, staré vozidlá, elektrozariadenia a batérie a akumulátory, pričom tieto systémy takisto napĺňajú všetky ciele, ktoré sú pre ne stanovené.

Sledované komodity, ktoré stanovené ciele nedosiahli, sú ciele pre odpadové oleje, biologicky rozložiteľný komunálny odpad, triedený zber komunálneho odpadu ako celok a cieľ súvisiaci s odkláňaním odpadov od skládok.

„Takže odpoveď na to, ako je možné, že výrobcovia ciele plnia, ale Slovenská republika neplní, je taká, že výrobcovia nie sú zodpovední za plnenie cieľov v oblasti recyklácie komunálneho odpadu, ale majú stanovené špecifické ciele, ktoré sú nastavené pre jednotlivé komodity, za ktoré zodpovedajú, a tie za posledné štyri roky boli vždy naplnené,“ zdôrazňuje M. Sebíň.

Zároveň dodáva, že rozšírená zodpovednosť výrobcov nie je liek na všetko, pričom nie je liekom na hlavný cieľ recyklácie komunálneho odpadu, čo sa podľa neho často zamieňalo aj v komunikácii s ministerstvom. „Preto sa snažíme vysvetľovať, že my sme zodpovední len za časť odpadu,“ pripomína ďalej.

Systém je nestabilný na úrovni obcí

Okrem toho sa OZV-čky často stretávajú s konštatovaním samospráv, že tie nepociťujú plnenie cieľov v obciach, pričom nádob je málo a sú preplnené.

Úplne prvý problém, ktorý súvisí so samosprávami, je podľa M. Sebíňa nestabilita systému na úrovni samospráv. Je to tým, že na Slovensku funguje viacero OZV, ktoré si rozdeľujú mestá a obce podľa svojho trhového podielu.

„Ten trhový podiel sa každý rok prepočítava, pretože základ, z ktorého sa vypočítava, je každý rok iný, zverejňuje ho ministerstvo,“ vysvetľuje.

Obce sú v tomto prípade tie subjekty, ktoré nesú bremeno bilancovania systému. Trhový podiel sa takisto mení, keď sa presúvajú výrobcovia medzi jednotlivými OZV. „Takže vždy analogicky akonáhle odíde výrobca, musí OZV-čka pustiť aj príslušný počet samospráv,“ dodáva ďalej.

V praxi sa teda stáva, že niektoré samosprávy nemajú na určitý čas zmluvu so žiadnou OZV. Podľa M. Sebíňa je problémom princíp, na ktorom je celý systém postavený, teda princíp jedna obec = jedna OZV, čo znamená, že jedna obec môže mať zmluvu len s jednou OZV-čkou.

„Fakt je taký, že v zahraničí takýto problém nie je. Žiadna krajina, kde je aj viacero OZV, takýto problém nikdy neriešila, pretože tam ten systém býva nastavený na princípe takzvanej zdieľanej infraštruktúry,“ konštatuje ďalej s tým, že práve na úrovni obcí je tam ten systém najstabilnejší.

„Keď to zjednoduším – obec má zmluvu s každou OZV-čkou a tá financuje v tej danej obci svoju časť nákladov podľa svojho trhového podielu,“ dodáva.

Znamená to teda, že obce vďaka takto nastavenému systému každoročne neprechádzajú od jednej OZV k druhej, čo sa na Slovensku deje a čo tiež zbytočne zaťažuje OZV-čky neustálym prezmluvňovaním obcí.

© PROPERTY & ENVIRONMENT s. r. o. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.